nedeľa 3. novembra 2013

Memento mori

Spomienky na Dušičky prežité v detstve mám rozhodne krajšie ako tie neskoršie. Smrť som asi veľmi nevnímala, resp. som mala dojem, že sa ma ešte netýka. Ani mojich najbližších.
Celkom som sa tešila na jesennú prechádzku po cintoríne, kde bolo množstvo gaštanov, ktoré nik nezbieral. :) Brala som to ako príjemnú prechádzku, ktorá bola trochu pridlhá na detské nožičky. Cintorín bol veľký, rodina rozosiata rôznymi smermi a do toho sa rodičia zdravili so známymi a pristavovali na kus reči. Dušičky tak boli dňom stretnutia nielen s mŕtvymi ale aj živými. :)
Takže pri obchádzaní celého som sledovala, ako je ktorý hrob vyzdobený, vysvietený. Najlepšie to bolo, keď sa šlo podvečer. Vtedy to krásne svetielkovalo. (A ak sme cestovali autom niekam večer, tak to bol tiež pekný pohľad na svetielka na stráňach.)
A pamätám si ešte, ako sme obdivovali rôznofarebné vosky. Najmä pri centrálnom kríži, kde to svietilo ostošesť. A kým rodičia spomínali na svojich príbuzných, o ktorých sme my len počuli, pátrali sme okolo kríža a uždibovali zo sviečok rôznych farieb tie "stečence". Občas mali tvar, občas sme im tvar dali. Teplo našich rúk ten kúsok vosku dokázalo zahriať. Hotové poklady. Len už si nespomínam, čo sa s nimi stalo po príchode domov. :)

Ako však roky plynuli a ja som postupne zisťovala, že smrť si nevyberá, prichádza aj bez ohlásenia, a že sa týka aj mňa, prestalo sa mi na cintorínoch nejako páčiť. Na vlastnej koži som zistila, že na spomínanie aj tak nestačí jeden deň v roku. A nerada plačem pred druhými. Neviem, či sa niekedy vyliečim zo sĺz. Pripadám si však hlúpo, keď plačem pred tými, ktorí mi pripadajú, akoby mali srdce z kameňa a berú ten deň tak nejak komerčne. (Nechcem tu hádzať všetkých do jedného vreca, tak to berte s rezervou.) Kdesi som čítala, že to častokrát vyzerá ako súťaž o najvyzdobenejší hrob, alebo niečo v tom zmysle. :)

A tak ten deň trochu ignorujem. Dalo by sa povedať. Čiastočne je to však spôsobené aj tým, že som sa dostala do iného "kúta" sveta. Spomienka u mňa nerovná sa zapálená sviečka, vydrhnutý a nazdobený hrob.
Myslím, že moje spomínanie je mŕtvym nanič. Viac im pomôže modlitba, aby ich duša našla Pokoj. A ja by som nemala iba spomínať, ale aj si pripomínať, že tú chvíľu života, čo pred sebou ešte mám, by som mala využiť na to, aby som tu zanechala aspoň kúsok dobra. Aby som nemárnila čas zbytočnosťami, ale ho žila s láskou a pomáhala ľuďom, ktorých mi poslal do cesty Boh. Pretože neviem ani dňa ani hodiny...

2 komentáre:

  1. Tak to máme podobné - dřív mi hřbitov nevadil, dnes tam sice zajdu, ale vysloveně tyto cesty nevyhledávám. Na dušičky se nám narodil syn a tak mám tento den spojený s jinou oslavou.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. To je rozhodne lepšie spojenie. :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za návštevu, milé slovo a prajem príjemný čas. :)