štvrtok, 20. februára 2014

Nemám rada

tuhé cestá. Ale buď som v tom nepolepšiteľná a zakaždým si vyberiem recept, kde také cesto vznikne, alebo je to iba tým, že to neviem odhadnúť ... No malo by ma varovať už vyjadrenie zamiesime cesto, vypracujeme cesto... a pod. :D
Dnes to bude z väčšej časti sladký príspevok.
Začalo to už minulý týždeň, kedy som dostala chuť upiecť nejaký koláč. Dostala som sa k tomu až v nedeľu (v sobotu sme boli na krstinách bratovho druhorodeného - pekný deň to bol). A aj to až večer.
A čože som to piekla? Rýchly čokoládový koláč. Bola som trochu skeptická, či aj v mojom podaní bude rýchly, ale...kupodivu, šlo to ako po masle. Takmer som ho ani vyfotiť nestihla. Niežeby sme naraz zjedli celý plech. Len som si zakaždým vravela, odfotím neskôr, neskôr, až som napokon fotila posledné kúsky. :) 
A keďže sa mi zdal dobrý, pridávam aj recept. Len upozorňujem, je to sladká bomba!
Čo treba? Jednu Heru, 2 poháre kryštálového cukru, pohár vody, 2 polievkové lyžice kakaa, 2 poháre polohrubej múky, 1 prach do pečiva, 1 vanilkový cukor, trochu rumu a 3 celé vajcia + kokos alebo orechy na posypanie.
Zbožňujem recepty, kde sa neváži a kde sa neoddeľuje žĺtok od bielka! :D
Postup je fakt jednoduchý. Heru, cukor, vodu a kakao uvaríme a necháme vychladnúť. Ja som dala menej cukru. Pamätám na mamkine slová, že cukru stačí menej ako sa píše, lebo v receptoch preháňajú. A aj manžel to skonštatoval. :) No a kakaa som dala netuším koľko, pretože som po dvoch lyžiciach vsypala do zmesi aj ten zvyšok, čo sa nachádzal v sáčku.
Po vychladnutí zmesi si odoberieme pohár bokom a do zvyšku zamiešame múku, prach do pečiva, vanilkáč, rum a vajcia. Ja som zase musela byť niečo extra. :D Nemala som dosť polohrubej múky (iba cca 3/4 pohára), tak som zvyšok nakombinovala hladkou a hrubou - tak nejak od oka. A na rum som v tom zmätku zabudla. :( Čo už. :D Po zmiešaní som to VYLIALA (liate cestá sú pre mňa lepšie) na plech vyložený papierom na pečenie (nerada umývam prihoreniny :D) a piekla pri 160°C cca 30-40 minút. Stupne a čas som odkukala z návodu rúry. Mama sa veľmi neobťažovala písať teploty a čas. :D Jednak sa na tých plynových trúbach veľa určovať nedalo a jednak tá naša Mora piekla od buka do buka. :) Či som to dobre odhadla abo nie...netuším. Ale zle nám z neupečeného koláča nebolo. :))) No, ale aby som dokončila recept. Po vytiahnutí z rúry naň treba vyliať ten odložený pohár zmesi a posypať - ja som si vybrala kokos, lebo som ho mala.


Po tejto poslednej procedúre sme sadli k rozprávke Mulan, ale po úvodných titulkách sme to stopli, že treba oprobovať koláč. :D
V ýborný, šťavnatý, ale nabudúce asi ešte menej cukru ako menej. :)

A aby som nadviazala na úvod ohľadne tuhých ciest. Spomenula som si na tvarohový koláč Ženská pýcha u Jany. Milujem zapečený sneh. :) Bolo to dávno, čo som mala domácu žemľovku od mamy, ktorá bola pokrytá tou fajnotkou. :D
No ale keďže mne sa už pridlho povaľovali v chladničke kompótované višne, ktoré sme kúpili kvôli receptu Jamieho Olivera (tiež mňamka dezert), dlho som sa musela rozhodovať, či ozaj dám prednosť višniam a želatíne pred snehom. :) Bolo to ťažké, ale povedala som si, že nemôžem mať proste všetko naraz. Resp. sa mi nechcelo vymýšľať pre samú seba ako to skĺbiť dokopy, prípadne urobiť dva. :D Áno, beztak môžem zjesť celý plech sama, bo muž nie je doma. :D Čo by som robila s dvomi plechmi??? :)
A tak som snehovú pokrývku zamietla a pustila sa do výroby.
Keďže som chcela nájsť postup na želatínu, začítala som sa do mamkinej kuchárskej knižky a tam som našla skoro ten istý postup ako má Ženská pýcha. Až na to, že múky v knižke ide 250 g a to mix hladkej a hrubej (pomer nie je udaný) + 100 g mletých orechov. Orechy som nemala, tak som postupovala podľa netu. Len som použila vaničkový tvaroh, nie hrudkový. A cukru do tvarohu som dala od oka - metóda prisyp, zamiešaj, ochutnaj. :) Čo budem vravieť.


Cesto som nevedela rozpatlať na plech, žĺtka som jakštakš oddelila, ale dodatočne som zistila, že bielka sú po celej pracovnej doske (nebojte, aj v pohári ostalo), tvaroh som miešala tak vehementne, že som sa ostriekala (a predpokladám, že nestriekalo len mojím smerom) a do toho volal ešte asi trikrát manžel. Vždy v nevhodných chvíľach (ruka od cesta, ruka od tvarohu,...). :)
Na cesto som rozotrela tvaroh a vyskladala tých pár višní, čo ostalo a strčila plech do rúry.


Celý pokus som zabila tým, že som nazrela do brožúrky k rúre a zistila, že tvarohový koláč sa pečie na dolnej pozícii vyše hodiny. :D Mala som v pláne to kontrolovať, lebo tvarohový koláč je proste príliš abstraktný a nekonkrétny popis, ale...zabudla som. Až keď som ho začala veľmi cítiť, ta som sa rozbehla do kuchyne a vytiahla ho z trúby dúfajúc, že ak aj bude niekde prepečený, tak nebude nikde nedopečený. :D
Narýchlo som zvarila želatínu. Ku višňovej šťave som mala doliať do pol litra vody a zmiešať so Zlatým klasom. Ale pol litra mi prišlo málo, tak som otvorila ešte ananásovú konzervu a doplnila to do litra. Pridala trochu cukru, trochu citrónovej šťavy a vyliala na koláč.


Najhoršie je čakanie, kým to stuhne. Ale myslím, že ... že mi bude zle. :D Potraviny pripravené na večeru poputujú naspät do chladničky. A budem musieť premýšľať, či ísť s tým koláčom na návštevu, abo nie. Čakala som vláčne cesto, je to skôr sušienka. Tvaroh sa kamsi stratil a celé je to nevýrazné. Asi som tým cukrom tentokrát príliš šetrila. Avšak nemôžem si privodiť otravu koláčom, musím sa podeliť aj s niekým iným. Tak snáď sa podarí. :)))


A aby som tu pridala aj trochu slanosti ... plakať nebudem. Ale na nete (máme doma knižnú verziu, ale nechce sa mi opisovať :D) je náš minulonedeľný obed.


Síce som sa s výrobou masla nebabrala a na konci dala obyčajné maslo a ešte k tomu na zemiaky, a estragón som nezohnala, tak som rybu posypala šalviou a rozmarýnom a pieklo sa to asi hodinu, nie 30-40 minút (a to sme mali iba filety, nie celú rybu, lenže zemiaky sa nie a nie upiecť), ... napriek všetkému sme si však pochutili!


streda, 12. februára 2014

Moje pekárske

experimenty pokračujú.

Keď už je ten týždeň manželstva a v piatok sv. Valentína, povedala som si, urobím nejaké prekvapko. A keďže máme doma načaté víno, z príležitosti neslávnej sviečkovej a ktoré muž nestihol vypiť, chcela som ho nejako upotrebiť. Našla som na nete vínové pečivo a spomenula si, že nejaký recept mám aj v kuchárskej knižke po mame. A veruže. Jediná odchýlka bola tá, že tam mám iba 4 lyžice vína, nie 7. Tak som pridala najprv tie štyri a zdalo sa mi to dobré. Dokonca na nete písali, že sa môže použiť aj červené, ktoré cesto zafarbí. No super, ideálne! 
300g hladkej múky, 250g Hery a 4 lyžice červeného vína. Nechala som cesto postáť v chlade a pustila sa do toho. Nemám srdiečkovú vykrajovačku, ale to je snáď jedno. Povedala som si, že časť cesta urobím na slano a časť na sladko. Na slano som použila syr, papriku, bylinkovú soľ a kmín. Na sladko vanilkáč s práškačom. A výsledok?


Musím povedať, že nič extra. Syrovú chuť som necítila, paprika to len ofarbila, a to isté aj s kmínom a bylinkovou soľou. Neviem, či som toho dala málo alebo čo. Ale bola som sprvu rozhodnutá, že sladkého máme v skrinke dosť, takže urobím len slané keksíky. No po ochutnávkach (zjedla som celý plech, aby som sa uistila, že ozaj tie sušienky nemajú chuť po ingrediencii ochucovacej :D ) som si povedala, že skúsim aj sladkú verziu. Veď cukor to zachráni.
No heeeej. Zachráni. Ale zhoretosť nie. Teda, niežeby to zhorelo na uhoľ. Ale pieklo sa to dlhšie ako malo a poznať to na chuti. No čo už. Telefonovala som. S manželom. :D Až som ho musela zrušiť, že potrebujem končiť. Obalila som ich v cukre, ale...nie, nezachránil to. Ani druhú várku, ktorú som vybrala včas. :D
Spomenula som si na vianočné linecké, ako som vykrajovala pidisrdiečko. Tak aspoň trochu valentínsky. :D
A ani po estetickej stránke ma to pečivo nezaujalo. Napriek snahe vyvaľkať všetko na jednu hrúbku, mi každý kúsok inak vyskočil. Z jedného bola placka, druhý sa nafúkol ako balón, z iného zas vznikla nejaká pahorkatina. Nie, nie, do knihy som si zapísala, že nič moc a opakovať to nebudem. :D

A dnes pečiem zo zvyšku droždia chlieb. Lebo do pečeného knedlíka som v sobotu potrebovala len polovičku, no tak aby sa nepokazil. Nerada vyhadzujem, lenže občas zabudnem, že mi niečo ostalo. Aj víno mi ešte ostalo...tak som ho šupla do chleba. :))) Ja nepijem a mužík nie je doma. Som zvedavá, čo sa stane.
Prikladám ešte recept na ten pečený knedlík:
Suroviny: 20g droždia, 250ml vlažného mlieka, kocka cukru na kvások, 1 vajce + 1 zĺtok, 60g rozpusteného masla, štipka soli.
Postup: Rozdrobiť droždie do časti mlieka s cukrom (ja som kocku nemala, nasypala som trochu trstinového) a nechať na teplom mieste vzísť kvások. Potom ho spracovať s ostatnými surovinami na vláčne cesto a nechajte asi 50 minút vykysnúť na dvojnásobný objem. Medzitým predhriať rúru na 180°C. Cesto rozdeliť na dve polovice, každú rozváľať, stočiť ako závin a piecť na plechu (vyložený peč. papierom) 20-25 minút.
Toť vsjo. Neviem, prečo som ho nemala ako na obrázku. Recept je z knihy Maso z edície Apetit. Je aj na internete - spolu s tou nešťastnou sviečkovou. :D Síce je to písané inakšie ako v knihe, ale gro ostalo zachované.
Tak! Som zvedavá, kedy sa zase odvážim piecť. :)))

Do pečenia, do varenia, do písania!

utorok, 11. februára 2014

Nájdi 10

rozdielov:
  

Chá! Keby len desať! :D Tých rozdielov je viac, ale čo. Už dávno som vedela, že od kuchárky mám ďaleko. :D Síce že neviem ani len recepis zopakovať s podobným výsledkom, to je trochu nemilé, ale...keďže viem, že som sa snažila, hádžem to za hlavu a ide sa ďalej. :D
Snáď netreba zdôrazňovať, ktorá fotka je z knihy a ktorá je skutočnosť. :))) Moji milí, jedná sa o sviečkovú. Hmm, mnohí sa asi budú chytať za hlavu, jak som dokáazala sprzniť tento český skvost. No, poučila som sa a do knihy zapísala, že tento recept nespĺňa vizuálne nároky a zťažka aj tie chuťové. Neviem, podozrievam z toho trochu červené víno a mäso. Víno v tom, že dodalo časť podivuhodnej farby. A mäso detto plus chuť. :D No ono...keď som mäsový analfabet a ešte som aj trubka - nespýtam sa v obchode :D (hmm, ktovie, či sa raz prestanem hanbiť :D). Netušila som, pod akým iným názvom sa môže skrývať hovädzie zadné, ale na žiadnom obale to nepísali. Tak som vzala proste hovězí pečeně, netušiac, aké to bude mať dôsledky. :D Ale čo do vzhľadu sa mi to zdalo najvhodnejšie pre moje účely. Síce veľký omyl, ale napokon...najedli sme sa v sobotu, nedeľu a ja ešte aj v pondelok. A z časti mäsa je vývar v mrazničke schovaný na horšie časy. Inak bol recept dodržaný takmer do poslednej bodky. Musím povedať, že keď som pozliepala pred rokmi vaic recepisov dokopy a dotvorila to podľa seba, bol výsledok o 100% na vyššej úrovni. :D
A prečo ten vývar? Nuž, chcela som byť dôsledná a urobiť všetko podľa receptu, a v ňom chceli vývar. Nuž som vyvárala vývar. A keďže svoju prax dopĺňam často teóriou (síce v neobvyklom poradí - najprv prax a potom teória), začítala som sa do internetovej siete ako kde kto pripravuje vývar. Cedenie kvôli čírosti a iné činnosti budem ignorovať aj naďalej, nedá mi však zabudnúť na jeden dlhotrvajúci skvost. Už len to, že sa to tak dlho varí, ma fascinuje. Neviem však, či sa odhodlám na takýto pokus. Iba taaak, zo zvedavosti. Ale predpokladám, že raz na to dôjde, ak to neupadne do zabudnutia. Napokon...aj adv.kalendár mi nedal spávať, až kým som ho neurobila. :D
No ale poďme ďalej. V recepte sa sviečková podávala s pečeným knedlíkom. V texte stálo: vypracujeme vláčne cesto. Nuž, miešala som, miešala a po chvíli sa zmierila s tým, že vláčnym možno myslia lepkavé. Bohužiaľ, nebolo sa koho spýtať. Muž to zhodnotil iba slovami, že jemu to tiež robilo problém. (A ja v duchu som sa čudovala, kedy robil kysnuté cesto! :-o) V každom prípade, čo si pamätám matne, tak mamka cesto vymiesila tak, že sa odlepovalo od vajlingu a držalo pokope ale nie na rukách. :D Nevadí, povedala som si, že je milión druhov receptov, a možno niektoré proste musia byť lepkavé, aby sa výsledok podaril. Po vykysnutí som ho však horkoťažko dostala do stavu v akom sa upiekol. Podsypávala som dosť múkou. Ale upečený vyzeral dobre.

Pred nakrojením. :D Akonáhle som do neho zapichla nožík, akoby sa vyfučal a namiesto pekného, relatívne okrúhleho kúsku som dostala...no, šak to vidieť na prvej fotke, aká placka. :)))
A keď už tu rozoberám svoje kuchárske výčiny, pridám ešte dve jedlé pokusy.
Prvý bol chlieb. V piatok tuším som sa rozhodla upiecť chlieb. Tu som musela gúgliť už pred začatím, lebo recept z hlavy neviem a ten, ktorý som vedela kedysi, som stihla počas dlhoročnej pauzy zabudnúť. No, s výberom mám obvykle problém, ale nakoľko som mala obmedzenú škálu surovín, bolo to o niečo jednoduchšie. Recept by som musela opísať ručne, lebo ako som pred chvíľkou zistila, neuložila som si ho medzi obľúbené. Ja trúba!!! Našťastie som si zapisovala po detailov, čo som robila, lebo som mala nejaké tušenie, že bude dobrý. :D A bol. :) Piekla som na dvakrát, lebo z kila múky by sa mi nezmestili do rúry dva bochníky naraz.

Niekto má bodky rád...
Som rada, že máme rúru s výhľadom. Doma sme mali starú Moru, ktorá nielenže nemala okienko, ale ešte aj piekla na heslo. 
Kým sa druhý upiekol, prvý sa svrkol. :)
Druhý bochník som už neposypávala sezamom, pretože pri potieraní vodou odpadávali jedna radosť.
A ako býva mojím zvykom, pustila som sa do surfovania ohľadne pečenia chleba a dopracovala sa k chlebu bez miesenia. Budem ho musieť skúsiť. A rozhodne skôr ako ten vývar. :) Nejako nezvládam miesenie na výbornú a robiť to v kuchynskom robote, kde môžem spracovať najviac 250g múky naraz...to je len tak na ochutnávku a robiť to na 4x sa mi vskutku nechce. Takže toto je dobrý tip. Neviem síce, či týmto chlebom ulahodím mužíčkovi, bo má radšej menej ementálový, ale uvidíme.
No a druhý pečiaci pokus bol koláč, čo som piekla ešte kedysi v remoske na intráku (samozrejme pod dozorom spolubývajúcej).

Jednoduchý, hrnčekový, hotový raz dva. Slivkový kompót som mala ešte od knedlíkov, akurát ich bolo málo, tak som musela otvoriť ešte marhule v konzerve. Ehm...neviem čím to je, ale marhule v konzerve chutia nejako divne. Neviem, či to bolo len značkou, alebo si ich môj mozog pletie s broskyňami pri pohľade na nich, v každom prípade to chutí diametrálne odlišne od domácich. Ach, kde sú tie časy domácich kompótov... :(
A to je všetko z mojich jedlých historiek. :)



streda, 5. februára 2014

Minulý týždeň

sa u nás konečne zabývala chladnička. S mrazákom samozrejme. 
A mňa pochytilo experimentovanie v kuchyni. Náhodou som totiž našla nejaký recept na ovocné knedlíky so sušenými marhuľami. Zdal sa mi jednoduchý, až príliš, tak som ponachádzala ešte iné recepisy a nechala sa jedným zlákať. Sľubovali nelepivé cesto. Ja sladké rada, muž tiež, tak prečo to neskúsiť?
No...sľuby plané huby. Cesto lepilo ako smola, knedlíky sa mi ťažko plnili. Resp. sušenými marhuľami a slivkami to šlo v pohode, ale keď som chcela zalepiť zavareninu (odkvapkanú), tak sa cestíčko búrilo. A moje ja sa chmúrilo. No každopádne sme obed mali - vzdať som to nemohla, lebo iný plán nebol a bolo treba nasýtiť živiteľa rodiny. Situáciu zachránila strúhanková posýpka. Tá bola z celého jedla najvydarenejšia. :D
A keďže treba zaplniť mrazničku (a netušila som, aké bude robiť cestuško problémy), robila som z dvojitej dávky a druhú polovicu uložila do mrazáku na horšie časy, keď hlad bude príliš veľký a času veľmi málo. 
Nabudúce sušené marhule buď namočím pred použitím, pretože vôbec nezmäkli, alebo použijem len sušené slivky.
Minulý víkend muž zostavil najväčšiu skriňu v kuchyni, kam patrí aj rúra. Na tú sa bol pre istotu pozrieť servis, pretože k nám prišla s pomačkanou zadnou stenou, tak aby sme si boli istí, že je v poriadku, zavolali sme "pána doktora", nech ju preklepne. Zadnú stenu vymenil, skontroloval rúru našu milú a šiel. A preto sa v sobotu muž pustil do zostavovania skrine, ktorú nám nábytkárska firma dodala v stave DOROB SI SÁM. Vymeriaval šuflíky, police, vyvŕtaval diery, zrezával police (vskutku sme neprišli na to, PREČO ich nevyrobili priamo na šírku skrine. No, musím sa priznať, bola som skeptická, pretože to bolo príliš veľa dier na to, aby sa všetky správne stretli. Manžel je však šikula a večer o desiatej bola skriňa hotová, rúra osadená a tak mohol v nedeľu pohodlne upiecť obed. Nalistoval si recept od Jamieho Olivera a ja som bola konečne iba nepodstatný kuchtík, ktorý občas hundral a neposlúchal. :D
A keďže už máme trúbu ... je čas začať piecť. 
V nedeľu k nám prikvitla svokra so 7 Kč bábovčičkou "upečenou" v mikrovlnke a dodala, že ešte chce skúsiť okrem iného aj koblíhy pečené v trúbe. Bola som zvedavá, ale keďže som našla hneď recept na Lenkinom blogu práve na tieto koblihy (to je ale náhodička :D), povedala som si, prekvapím muža, keď sa vráti v stredu z práce.
Dnes i včera som gúglila a pozisťovala som, že koblihy sú síce chutné, ale proste to nie sú koblihy, ktoré sa smažia v oleji. Premýšľala som, či neskúsim zopár len tak vhodiť do oleja...ale vskutku nemám rada vyprážanie. (Ba ani opekanie mäsa na prudko. Furt je potom olej všade rozprskaný a mňa to nebaví upratovať. Vyhýbam sa tomu jak čert krížu. :D Teoreticky by to mohla spraviť protiprsková krytka, ale prakticky to nemám overené.) No keďže v jedinom vysokom hrnci, v ktorom by som bola ochotná vyprážať, som mala rozvarený hovädzí vývar (nuž, keď človek vstane neskoro, nemôže potom čakať, kým vykysne cesto, musí prehodiť postupnosť varenia), tak som to nechala na inokedy. Cesto však budem musieť urobiť iné. Toto cesto sa mi buď nepodarilo, alebo malo také byť. 
V každom prípade, keď som po upečení do jednej buchtobližky zahryzla, ozval sa buchtový prd až som sa obzerala po kuchyni, kam ten slivkový lekvár vystrelil. Zdalo sa, že nikam. Pozrela som teda zvedavo na prierez (správne by malo byť asi priekus) buchtoblihy a...v ňom jedna veľká diera, potom kôpka lekváru a celé to bolo obklopené tenkou vrstvou cesta. Neviem. Urobila som možno v technologickom procese nejakú závažnú chybu, že to cesto nebolo krásne nadýchané. Ale inak je jedlé. A keďže sa s ním dobre robilo (NELEPILO na rozdiel od tých nešťastných knedlíkov), je možné, že s ním budem robiť obyčajné buchty. Buchty všelijakých patvarov, ako som len ja schopná.


Celkovo mi vyšlo cez 30 (šiš)koblícht - chýbajú zjedené pred fotením. :D
Vyvaľkať totiž dve približne rovnaké cestá (aby sa dali prekryť a potom s hrnčekom vyrezať krúžky...) - to mi nikdy nešlo. Už od čias, keď sa ma mamka snažila zamestnať v kuchyni (obvykle som sa tomu vyhýbala :D - hmm, teraz to ľutujem) a dala mi vaľkať cesto trebárs na cestoviny...nikdy nedokázala pochopiť, prečo vaľkám rôzne kontinenty, keď obyčajný zhruba obdĺžnik/kruh/štvorec sa oveľa lepšie spracúva. :D A ja som zase nedokázala pochopiť, jak čaruje, že má také pravidelne vyvaľkané cesto. :D No nič to.
Som zvedavá, čo zahlási na tento môj nový pokus muž. Keďže mi však nechce ničiť sebavedomie, určite zahlási, že je to výborné. A ono, napokon, jedlé to je. Nemusím mu povedať, že to mali byť koblihy. :))) Ach, ale...dala by som si mamine šišky (myslím, že slovenské koblihy) ... očividne raz budem musieť prekonať svoj odpor k vyprážaniu a vyskúšať. :)
Na tento týždeň mám pokusov viac než dosť. Po tomto šiškoblížnobuchtovom experimente ma čaká ešte recept na sviečkovú (práve kvôli nej varím vývar) a, prosím pekne, pečený knedlík. :D Asi som z prítomnosti novej rúry excitovaná a pečením posadnutá. Nevadí.
Som zvedavá najmä na tú sviečkovú. Nechápem totiž, ako sa môže 1,7 kg mäsa marinovať v zelenine a 250 ml vína. A to ja mám len nejakých 600 g mäsa. ... Kurník, zase som si uvedomila, že som pomery ostatných surovín nepodelila úmerne mäsu :D ... hmmm, bude viac omáčky. :D Ja máčky rada. A na túto som zvedavá, lebo už som kedysi pred asi 4 rokmi sviečkovú robila a v mozgu mi ostala zakorenená jej chuť, ktorú už nikdy, nikdy, veruže NIKDY nebudem schopná zopakovať. Ale snáď mi bude aspoň trochu chutiť aj táto.
No dosť bolo varenia. Idem sa snažiť zabudnúť na (šiš)koblichty, aby zvýšili aj mužovi. Chudák, už som ho navnadila, že ho čaká prekvapenie doma...to by bolo nemilé, keby som mu všetko zjedla. :-o
Majte sa pekne.