pondelok, 30. septembra 2013

Darček

v rámci kvetinovej výmeny zorganizovanej Věrkou už dorazil (v piatok som so strachom písala mail, či prišiel alebo sa niekde stratil :D), a ja sa konečne dostávam k tomu, aby som ukázala, čo som stvárala a prečo mi to tak dlho trvalo.
Dostala som za úlohy vytvoriť niečo pre Jarmilu. Keď som si pozrela jej blog, tak som trochu začala panikáriť, že neháčkujem, nešijem a čo vôbec vlastne viem pekné urobiť. Začalo obdobie premýšľania.
Ako prvé mi napadli drôtené kvety, ktoré som robila svokre na vyplnenie diery v plote:

Pridávam dodatočne fotku - zabudla som ju pohľadať na extradisku.

Nevedela som si však predstaviť, ako inak by sa dali "zužitkovať" a ani som nekúpila dobre tvrdý drôt. Ten čo som zohnala, bol mäkkší. Tak som hľadala na internete a našla korálkové kvetiny. Asi pred dvoma rokmi som urobila pár zvieratiek, tak som si povedala: prečo to neskúsiť?

Ako prvý vznikol oranžový kvet. Mala to byť ľalia, ale keď sa mi ani na šiestom okvetnom lístku nepodarila urobiť špička, vzdala som to a ľaliu som premenovala na oranžový kvet. 
Pozerám, že ten horný kvietok je nejaký rozčapený na tejto fotke. :-o

Našla som veľmi dobrý návod: tu. Rozhodne odporúčam pozrieť fotogalériu. Sú tam niektoré extra krásne kúsky! Podľa nich som sa snažila vytvoriť aj kytičku fialiek, ale to bola trochu fantázia, netušila som totiž, ako mám tie drôtiky plniť korálikmi a krútiť a strihať a pod. (Nepodarilo sa mi nájsť návod - hoci je pravda, neprehľadala som anglický web.) Až keď som mala hotovo, ta ma osvietilo. :D No neskúšala som zatiaľ znova, či to osvietenie nebola len nejaká bludná myšlienka.
Fialka - začíname prvý kvietkom.

Minikytička
S tým oranžovým kvetom som si narobila ešte jeden problém. Ja, šikovná to husa, som si povedala, že to nebudem dávať na špilku, že je to ako zápich do kvetináča trochu nepraktické. Že bude lepšie, keď tie všetky lístky omotám na drôt (veď ho mám asi 30 m, čo som chcela použiť na výrobu spomínaných kvetín). Lenže! Drôt sa po drôte šmýka! Keby mi to napadlo skôr, možno sa s tým nebabrem tak dlho. Ale nanešťastie mávam osvietené myšlienky až po akcii. No ale čo s tým? Urobila som síce na "kvetnom konci" malú slučku, aby sa mi kvietok nevyvliekal z drôtu a poviem vám, šlo to stuha. A aj tak s neželaným výsledom. Kvetinka na vrchole sa pohybovala horedolu. Po čase ma však osvietilo trochu viac a manžel mi pred odchodom do práce stihol vysvetliť ako funguje pájka. Tak som sa pustila do pájkovania. Veď čoby som zháňala lepidlo na kov, keď máme v pivnici celú výzbroj? Pustila som sa do toho a spočiatku to šlo celkom dobre, ale potom ma začalo štvať, že sa neviem dostať do rôznych škáročiek a mala som dojem, že to aj tak nedrží. Definitívne som však skončila s pokusovaním až vtedy, keď mi ten cín z pájky stále padol skôr, ako som sa priblížila k miestu, kde ho bolo treba. Rezignovala som, lebo špuľku cínu som tak trochu rozgebrila. Reku, je na čase prestať a nechať to odborníkovi. Kým však prišiel odborník - manžel o dva dni, vyskúšala som svoj pokus, horný kvietok aj spodné lístky nejako držali a povedala som si, že to bude stačiť, ostatné k tomu celému už nejako pripútam. Tak som to už iba omotala zelenou mulinkou a spodnú časť som trochu pretrela leplakom z obrúskovej techniky, lebo nič lepšie som nenašla a lepiacu pásku som považovala za dosť negustióznu.
No a vytvorila som aj jednu ružičku. Návod na ňu som našla tu. Tá mi šla viac od ruky ako "ľalia", ale problém som zase mala s tým, že okvetné lístky mi nechceli držať nejako pokope - už som myslela, že to budem musieť nejako zdrátkovať dokopy. :) Trochu sa mi nepáči, že je stonka taká hrubá, ale potrebovala som zakryť tú zicherku. Keby sa však ružička neupotrebila ako brošňa, po odmotaní nitky a uvoľnení zicherky je tá stonka celkom pekná.

Suma sumárum, budem si musieť zohnať knihu o korálkových kvetinách, lebo to bola celkom príjemná činnosť. Navliekať 70 korálkov síce nič moc, keď sa kotúľajú kade-tade a treba ich zbierať po zemi, ale inak je to zábava. Len si nabudúce budem musieť splašiť 0,3mm drôt. 0,2 je totiž dosť mäkký a možno aj preto bol problém s tvarovaním - asi slabý na udržanie korálikov. (Musím si vymyslieť aj nejakú výhovorku pre svoje ľavé ruky. :D)
A aby som dala aj niečo praktickejšie, vytvorila som kachličkovú podložku pod kvetináč, hrniec, čajník, ... hocičo. Zopár kachličiek som si ukoristila s jasným cieľom pri veľkom vyhadzovaní vecí z pôjda a tak som jednu využila na obrúskovú techniku. Vlastne dve. Prvá sa mi veľmi nepodarila. Na takú veľkú plochu som nevedela rovnomerne nalepiť celú servítku tak, aby sa mi neposúvala a nevznikali mi rôzne "krčence". Našťastie na internete som našla tipy a triky, ako si s tým poradiť, a že hladké plochy sú náročné pre začiatočníkov. :D Ale vďaka radám sa mi podaril druhý pokus o niečo lepšie. Lepila som to žehličkou na zaschnutý prvý náter na kachličke a zo spodnej strany som to mala ešte po stranách prichytené lepiacou páskou. Síce aj na ňom sú rôzne krčence, ale som si povedala, že nie sú až také hrozné a trochu pripomínajú krakelovanie. :D (Zase drobná výhovorka.) Tá lepiaca páska bol trochu nedomyslený omyl, pretože pri strhnutí som odstránila aj to, čo som nechcela. A tak som musela kraje nafarbiť, aby nebolo vidieť sivú kachličku, ktorá sa mi tam veľmi nehodila. A potom som to ešte celé znova prešla leplakom 2v1, čím som zase dovŕšila skazu toho maľovania farbami, keď na niektorých miestach tú farbu štetec strhol. :D A znova chytiť mi to nešlo. Ešteže existuje pojem PATINA. :D To je tiež dobrá vec na vyhovorenie sa z chýb.

Dorábala som to celé v piatok. Sprievodný lístok bol totiž vytvorený z pokrčeného papiera moreného čajom a následne žehleného, na ktorom boli ponalepované lisované kvetinky, ktoré som pozbierala cestou z nákupu a na záhrade. Niektoré totiž dlho schli.
A keďže najkrajšie sú kvety živé, ale posielať ich poštou asi nikdy nebudem mať odvahu, poslala som pani Jarmile pár "instantov". (Prišlo mi to ako vtipný nápad, keď som tak raz obzerala záhradkársku časť v hypermarkete.) Cibuľky krókusov a hyacintu. Poslala som ich neoznačené, že či skúsi uhádnuť a chce to vedieť, alebo sa nechá prekvapiť. (Samozrejme, termín a spôsob výsadby som pre istotu napísala.) Ja by som nikdy neuhádla, čo sú to za cibuľky a ona mi ich určila akoby to na nich bolo napísané. Darmo je, keď niekto vie, tak vie!
No...tak to by bolo oneskorene všetko ohľadne mojej prvej výmeny. Ďakujem, Věrko, že si to zorganizovala. Bolo to zaujímavé - tvoriť pre niekoho neznámeho s pocitom, že netuším, ako to dopadne a či sa to bude aspoň trochu páčiť. Snáď sa niekedy ešte pritrafí nejaká výmena, na ktorú si trúfnem.
Prajem pekný večer, či už aj noc, vospolok.

utorok, 24. septembra 2013

Nové trampoty v kuchyni

:)

Začalo to minulú stredu, keď som dostala za úlohu uvariť kečup. To by nebolo nič. Ja som si však povedala, že skúsim urobiť paradajkovo-paprikovú pomazánku. Nedá sa totiž donekonečna žiť iba zo spomienok, ako niečo chutilo, treba chute oživiť. :) Kedysi ju robievala mamka, ale už dááávno sa minula. Pamätám si, ako som šetrila poslednú fľaštičku. ;)
A keďže sa vyskytli paradajky od známej aj zo skleníka, povedala som si, že nebudem trochárčiť a zvládnem urobiť oboje. Netušiac, že tým strávim pol dňa.
Začala som pomazánkou. Síce sa mala kratšie variť, ale akoby som tušila, že v príprave bude nejaký háčik. Celý postup je náramne jednoduchý. Zomlieť na mäsovom mlynčeku červené papriky, paradajky, cibuľu, cesnak, feferónky podľa chuti, zmiesať to s korením, kremžskou horčicou, olejom, cukrom, octom, osoliť a dať variť. Tešila som sa, že nebudem musieť mlieť. Okrem spomienok na výbornú chuť mi totiž v pamäti ostalo aj to, ako po mlynčeku stekala červená šťava všetkými možnými škárami. :) Myslela som, že si robotom ušetrím prácu.
Keď som mala všetko umyté, načistené, nachystané, zložila som robot a začala. A po chvíli skončila. Ten strúhací kotúč vôbec nevládal spracovať paprikovú šupku. Pomyslela som si: OK, možno je tupý. Skúsim s druhým. Budú síce menšie kúsky, ale to sa prežije. Ale znova moja práca skončila krátko po začatí. Tak som vytiahla iný protikus, že to nejako pomixujem. To už šlo, ale vydávalo to prapodivné zvuky a ani sa mi nepáčilo mať zo surovín kašu. :( V tej chvíli som už bola značne rozčarovaná a veruže rozhnevaná, že by som to s chuťou hodila von oknom, keby to malo nejaký zmysel.


Písala som manželovi do práce, či sa tu nachádza nejaký mlynček (v cudzej kuchyni - u svokry - sa zorientuvávam pomaly a náš ponorný multimixér bol v tom čase ešte stále v našej pidibudi, nepresťahovaný, iba čakajúci na odvoz). Vraj mám skúsiť podhľad. No, vyliezla som po schodíkoch hore, zázrakom sa mi podarilo otvoriť ten absolútne nemožný systém otvárania (nechápem, kde mal rozum ten chlapík, keď to montoval, že sa to otvára šrubovákom a nie je tam obyčajná kľučka!!! ale asi ho zabudol doma!!!) a začala som hľadať v tom chaose, ktorý som tam rýchlo pred maľovaním špajzky vytvorila. Mäsový mlynček som ani nehľadala. Nepamätám veru, že by mi prišiel pod ruku. Ale vedela som, že tam je nejaký ručný multimixér. Našla som!!! Vytiahla som, opláchla som a začala po štvrtýkrát spracovávať tú extra odolnú papriku.


Heuréka, ono to funguje!!! Celá šťastná som sledovala, ako sa pásiky papriky menia na malinké kúsky. Krása, ako to sekalo. Síce po chvíli ma začala ruka bolieť z toho krútenia kľukou. Ale čo by som neurobila pre svoj maškrtný jazýček (dúfajúc, že to bude chutiť nielen mne), nie? A tak som ňou vrtela, krútila, točila, prihadzovala papriku, vysypávala do hrnca, keď už miska bola plná a prešla na paradajky. To ma skoro zase znovu kleplo. Vyzeralo to, že paradajky na tento mixér nie sú to pravé orechové. Ale napokon som všetko pomlela, či pomixovala, dala do hrnca variť a začala som upratovať tú robotickú spúšť, aby som mala miesto na prípravu kečupu. Ten už šiel skoro sám v porovnaní s tou paprikovou zmeskou. Ale všetko mi to dlho trvalo. Pre istotu som sa pri tom zaváraní nepretrhla a oplatilo sa mi. Aspoň keď večer prišiel manžel, pomohol mi utiahnuť kečupové fľaše. :) A ešte ma aj pochválil. ;)
No, bolo to moje prvé samostatné zaváranie. Na intráku počas výšky na to nebolo ani miesto ani čas.
A kebyže niekto nepoznal a chcel niekedy vyskúšať, tak pridávam recept na paprikovo-paradajkovú pomazánku (v kuchárskej knižke po mamke som našla ešte dva podobné, tak možno nabudúce skúsim všetky a porovnám, ktorá je najlepšia a ostatné "škrtnem"):
1,5 kg paradajok
2 kg červených paprík
1/2 kg - 3/4 kg cibule (ja som dala tak nejako, aby mi vyšlo aj do kečupu)
1 hlávka cesnaku
6 ks feferóniek (dala som len dve červené dlhé, nechcela som riskovať, že by som to potom nejedla :) mám dojem, že mamka do toho dávala menšie, takže tak)
2 dcl oleja
2 dcl octu
10 dkg soli (nabudúce skúsim trochu menej)
12 dkg cukru
1 polievková lyžica kremžskej horčice (asi som dala dve)
1/4 balíčka mletého čierneho korenia (to som usypala len tak od oka)
Zeleninu zomlieť alebo inak pomixovať. Neskúšala som do hladkej kaše, v spomienkach mám štruktúrovanú pomazánku, robota sme nemali). Podľa receptu sa to malo variť hodinu, ja som varila asi 2 až 2,5 - chcela som trošku zahustiť - ale treba miešať, trochu mi prihorelo. Našťastie chuť to neovplyvnilo - a ak hej, ta asi iba pozitívne, bo mi chutila po ochutnaní. Po uvarení dávať ešte horúce do pohárov (pre istotu vyhriatych z trúby, aby nedostali šok) a zavrieť viečkom. A ďalej sa nič nepíše. Schovala som aspoň pod utierky, lebo doma sa všetko schovávalo pod deku. A jesť sa to dá hneď. Ja som otvorila hneď na druhý deň fľaštičku, u ktorej sa mi pretáčalo viečko. Mňam.



Dobrota z detstva. Len v mojom podaní sa zdá trochu nefotogenická. :) Ako sa už teším na chlebík vo vajíčku natretý pomazánkou a posypaný strúhaným syrom. Oooooj, nech už je hotová kuchyňaaa!

Druhá peripetia bola tá, že som sa v sobotu rozhodla spotrebovať starý tvaroh - upečením nejakého koláča. Našla som si recept na internete na nenáročnú buchtu. Recept už asi nenájdem. Ale šlo tam o to, že vypracované a odpočinuté cesto vyvaľkať a dať na plech. Jeho polovicu. Druhú polku dať potom na tvarohovú plnku. No. Moje čiastočne odpočinuté cesto vyzeralo, že nepokryje vybraný plech. Takže som iba uždibovala a uždibovala z tej druhej polovice, aby som zakryla plech. A ešte sa písalo, že vyvaľkať. Už to robiť nebudem. Vzhľadom na to, že na pokrytie plnky som mala minimum cesta, vaľkanie mi prišlo odveci a radšej som ho nastrúhala. Tak vznikli síce iba hnedé ostrovčeky na tvarohu, ale môôôôžem ja za to, že mi tak málo zvýšilo? Možno som vybrala veľký plech. Ale nabudúce vyberiem iný recept. :) :)

A len tak úplne mimo...prišiel raz manžel domov s tým, že mu čosi cvrnklo do nosa.


Tak som sa pobavila. Žeby keď hodím za seba šípku, tak sa za mnou zjaví nábytok? :-o Šaty veľmi nepotrebujem. :)

piatok, 20. septembra 2013

streda, 18. septembra 2013

Ja mám radosť!!!

Nie z čísel 555, 5 a po tomto príspevku ešte aj 25. (Stretlo sa naraz toľko pekných pätiek, ktoré v škole boli nežiadúce. :) )

Veľkú radosť mám z toho, že mi dnes prišiel balíček. Darček od Pavly v rámci Kvetinovej výmeny u Věrky. Taká som bola nadšená, že som sa nenechala držať ani chvíľočku v napätí a po odnesení si balíčku do izby, som ho začala rýchlo rozbaľovať. Musím sa priznať, že som dlho premýšľala, do čoho zabalím ten svoj pri odosielaní a dostala som inšpiráciu. Obrátiť naruby vianočný papier!


Že mi to nenapadlo!! Ja som premýšľala, že pozliepam rôzne A4-kové papiere. Noviny sa mi zdali trochu nevhodné...ešte by v nich našli nejakú inú adresu!!

Tieto prísne inštrukcie ma trochu zmiatli. Ale keď som rozlúštila piktogramy, bolo mi jasné, že to má pôvod už od škatule.
Ale dosť už, nie? Určite vás viac zaujíma, čo sa skrývalo v krabici.
Po vytiahnutí papierových vypchávok na mňa vykukli tri balíčky fialkovej farby.
V jednom bolo vrecúško, 


v druhom brošňa 



a v treťom ... 


- má to nejaký špeciálny názov? Pre mňa je to taká minidečka, ktorá môže buď len tak sama o sebe na okrasu, alebo pod nejakú sošku, či malý kvetináč, šálku a pod., aby sa nepoškriabal parapet, stôl atď. Budem sa báť to používať...ešte sa to zničí!!! :-o  :) 

Môj prvý, fialový set.
Prišlo mi celkom zábavné to, že je to ladené do fialova. Nedávno u nás totiž bola kamarátka a pri pohľade na jednu miestnosť, ktorá čaká na vymaľovanie, zahlásila: páni, vidím tu šedivú a fialovú! :-D No, sivú spálňu neplánujeme, ale fialová  aspoň dekoráciou už môže byť, lebo máme základ v podobe týchto doplnkov. 

Brošňa by sa mi teoreticky mohla hodiť na zimný kabát,  ale nemohla som to skontrolovať, lebo momentálne netuším, kde sa nachádza (žijeme v sťahovacorekonštrukčnom bordeli a chaose). Viem však naisto, že na čiernom saku sa bude vynímať veľmi pekne. Akurát škoda, že začína byť dosť chladno. :( 
Dečka bude tróniť niekde na stolíku, alebo komode. Už ju hmlisto vidím, ale ťažko sa to predstavuje, keď nemám potuchy, aký bude nábytok. Jedno viem isto. Spočiatku to bude nábytok typu čo kto kde našiel. :) 
No a vrecúško ... pri pohľade naň mi napadlo, že to bude geniálne "vonítko" s levanduľou, keď si urobím nejaké neprepúšťacie vrecúško, aby mi levanduľa nevypadávala. Možno by to šlo použiť aj na mobil, ale na môjho starčeka mi ho príde škoda a ešte k tomu sa mi ani doň nezmestí. :) Aj tak jeden obal mám a nepoužívam. :)

Avšak pozooooooooor! VY ste si mysleli, že to je koniec? Chachááá! To nie je všetko. Na sprievodnom lístočku bol ešte odkaz, že priložená fotka je fotená Pavlou v prírodnom parku v Rakúsku. Tak som zalovila v krabici a z obálky som vytiahla fotku v rámčeku, ktorá nám doma bude spestrovať sivé, pochmúrne dni. Nepodarilo sa mi to dobre odfotiť, lebo s bleskom tam je jeho odraz a bez blesku je to zase trochu rozmazané a sú tam moje odrazy. :)

Ach, na tú lavičku by som si rada sadla.

Pavli, som rada, že si rada. Lebo ja rada som. Veľmi Ti ďakujem, darček mi urobil naozaj veľkú radosť. Som si pripadala ako malé dieťa pod vianočným stromčekom. :)

A kajám sa, že svoj darček pre Jarmilu ešte nemám hotový. Sčasti nestíham, sčasti čakám na súčiastku a sčasti na manželov dozor pri práci. :-o Vysvetlenie bude, až to bude... :-)

Lúčim sa idúc dokončiť kečup! S mojou šikovnosťou mi to trvá už od obeda. :D :) :D Hoci...to nie je asi veľmi na smiech, ale na zaplakanie.

pondelok, 16. septembra 2013

Už viackrát som premýšľala

nad tým, že si vypíšem 365 jedál a budem si každý deň odškrtávať. :) Prípadne každý druhý, ak navarím viac - aspoň mi zvýši niečo aj na ďalší rok. Vcelku sa dosť totiž natrápim, kým vymyslím, čo na obed. Spomínam na mamku, ktorá mala často pocit, že varí stále dokolečka dokola to isté. Pýtavala sa nás, ale naša odpoveď bola dosť neurčitá (niečo jedlé, niečo fajné,... :D) a to jej vskutku nepomohlo. Tak sa mi to asi teraz vracia, lebo mangel povie, že nevie a pod. :D Ale v sobotu sa prekonal a vymyslel na nedeľu, že by si dal francúzske zemiaky. A keďže som si len pamätala, ako chutili a kdesi hmlisto v mysli bol nejaký približný postup, pustila som sa do gúglenia, aby som vedela ako na to. Ale ujo gúgl, to je mor. Receptov pre jedno jedlo je milión, aby si človek asi mohol vybrať (veď iný kraj, iný mrav, koľko ľudí, toľko chutí). Lenže u mňa platí, čím viac na výber, tým častokrát horšie. :) Nakoniec ma ale zaujali tieto šťavnaté zemiaky. (Nepodarilo sa mi totiž vtedy nájsť ani jeden recept, ktorý by sa podobal na to, čo som jedávala doma.) Avšak, ako obvykle, postup som si upravila. Som nedisciplinovaná. :) A tak vznikli francúzske zemiaky po mojom. (Myslím, že som kdesi našla, že v originálnych nie je klobása, ale syr. Alebo zelenina? Nie, nie som si istá, kde je pravda.)
Ale naspäť k môjmu pokusu nasýtiť muža života. Pre tentokrát k tomu stačili zemiaky (cez 1,5kg), klobása (3ks), vajíčka (4 ks), 1 veľká cibuľa, cesnak (4-5 strúčikov - podľa preferencií, vôbec tam nemusí), smotany (1 šľahačková, 1 kyslá, a príp. 1 na varenie), olej, soľ, peper, mletá sladká paprika, majoránka, kmín a eventuálne nejaké korenie na zemiaky alebo iné alebo žiadne, strúhaný syr. Snáď to bolo všetko. Zmeny oproti i-receptu boli v podstate drobné.
Dala som variť vajíčka a na panvici som trochu opražila nakrájanú cibuľku na oleji aj s mletou paprikou.


Klobása moravská (manžel bol na nákupe a netušil, akú chcem a vraj boli na výber iba dve...) sa mi veľmi nevidela, tak som ju po cibuli opražila na panvici tiež. Cibuľku som predtým samozrejme dala do extra misky, kde som ju zmiešala s jednou kyslou a jednou šľahačkovou smotanou, osolila a prisypala trochu korenia (tuším čierne a grilovacie? - hlava deravá, nedávala som dosť pozor!). Oškrabala som tie kúpené kuželky, 


nakrájala na plátky do misy, zaliala trochu olejom, osolila, okorenila (trošku čierneho korenia, majoránky, kmínu) a spomenúc si na pečené zemiaky s cesnakom som neodolala, prihodila prelisované strúčiky cesnaku a premiešala. 


Medzičasom sa uvarili vajíčka, tak som ich zvliekla zo škrupinky.
Na maslom vymastený pekáč som dala jednu vrstvu zemiakov, potom kolečka vajíčok, na ne kolečka opečenej klobásy a na to zase zemiaky. 

Po opražení klobásky mi ostal ešte výpek, alebo ako to nazvať...aby nešiel do odpadu, radšej som ho vyliala na zemiaky.
Pekáč bol veľký, takže viac vrstiev by sa už nedalo, lebo by som to jedla týždeň, ak by som dala dvakrát toľko zemiakov a klobásy a vajec. :) Na zemiaky som naliala cibuľovo-smotanovú zmes a keďže som sa bála, že to bude suché, vyliala som na plný pekáč ešte jednu smotanu na varenie. 


Pekáč som prikryla a strčila do trúby na hodinu pri asi 180°C. Po necelej hodine som vybrala, posypala strúhaným syrom a strčila nezakryté naspäť. Trošku sa ten syr roztopil, ale nestihla sa urobiť chrumkavá kôrka, lebo hlad bol rýchlejší. :) Bolo toho dosť, pochutili sme si v nedeľu na obed, manžel si dnes vzal do práce a ja sa už teším, že mi zvýši aj na zajtra. :)


Chyby to malo asi dve. Z estetického hľadiska by mohlo vadiť, že to neudržalo tvar pri naberaní a z chuťového hľadiska zase tam mohlo byť ozaj o jedno vajco viac. Ukrátila som totiž pôvodný recept.
Dúfam, že ste nevyhladli pri čítaní. Mne sa to totiž stáva. Ono, možno to ani nie je hlad, ale keď si čítam nejaký recept, v hlave sa mi generujú pocity, ako to asi chutí a ak je to lákavé, tak na to dostávam chuť a slinky tečú. :)
Máte nejaký svoj zaujímavý recept ako na francúzske zemiaky? Alebo ich vôbec nerobíte?

Prajem príjemný pondelok.

nedeľa, 15. septembra 2013

Ooo, zbožňujem pomoc

v kuchyni! Najmä v podobe elektrických strojov. :D Tie sa nedohadujú ako to urobiť, iba sa snažia urobiť to, čo im dám. A bez reptania, dokonca občas aj na úkor funkčnosti. (Minule som odpálila ponorný mixér ... snažila som sa rozmixovať MALÉ kocky chleba s cesnakom. :D) 
Dnes som však pomocníka obzvlášť privítala. Predstava, že ručne strúham uhorky do uhorkového prívarku alebo zemiaky...to by si moje ekzematické paprčky vskutku užili. :) Takto to šlo nielenže rýchlo (ďalšia z výhod robota - rýchlejší ako ja), ale aj bez extrémneho podráždenia. (Nevyhla som sa akurát miernemu žmýkaniu nadbytočnej šťavy.) To sa idem potom doškriabať do krve. Kto zažil, vie, o čom píšem. A kto nezažil, nech si tú nevedomosť užíva. :)

Strúhané zemiaky...to bol pokus o toto. Raz som to našla a zaujala ma jak vizáž, tak popis. Vyzeralo to ako jedna veľká mňamka, ale pod mojím vedením to nedopadlo celkom podľa mojich predstáv. :) Mne sa to stáva. A tak by ma náramne zaujímalo, ako to chutí v originálnom znení :). Možno to ešte niekedy skúsim, ale až keď zabudnem na fiasko a podučím sa trochu v pečiacej oblasti. Ale zatiaľ nemám v oku, akej hustoty má byť cesto, aby bolo tak akurát a ako dlho pri akej teplote piecť. Formulácia dozlatova mi zatiaľ veľa nehovorí. Viem, že sa nemôžem riadiť striktnými nariadeniami typu 180°C 35 minút, ale ako pomôcka je to pre mňa lepšie. :)

A prečo uhorková omáčka? (Prívarok či omáčka..ja osobne v tom veľmi nerozlišujem, hoci možno by mi nejaký znalec dal zopár na holú, že pletiem jalbká s hruškami. Akurát som sa stretla s tým, že v Česku pojem prívarok veľa ľudí nepoznalo. Omáčka bude asi menej hustá. Čo ja viem?) Zdalo sa mi totiž, že v chladničke už pridlho tróni uhorka. Div divúci, že sa nepokazila - ktovie, čím prikrmovaná. :( A keďže som nemala na ňu chuť za surova, povedala som si, že prívarok bude fajn, dokonca som sa aj tešila. Prečítala som pár i-receptov a ako obvykle som si urobila po svojom. Možno najväčšia chyba bola tá, že som tú nastrúhanú uhorku poriadne nepodusila. Ale...ja bývam nedočkavá. :) Našťastie nám s manželom nevadí, keď je zelenina ešte trochu natvrdlá. :) Nemusí byť rozvarená do mäkka.

Hmmm, keď som sa tak zamyslela nad tým prívarkom/omáčkou...tekvicový, kôprový, šošovicový, uhorkový, snáď aj chrenový... Mňam! A čo vy a všelijaké omáčky? Môžete ich, či nemusíte? A aké najviac u vás frčia?


štvrtok, 12. septembra 2013

Ako uspokojiť dvoch

maškrtníkov jedným banánom bez delenia?
Stačí kúpiť siamský banán. :) 



Ako som ho uvidela, chňapla som po ňom, lebo taký som videla tuším prvýkrát. A napriek tomu, že bol zdegenerovaný, tak bol mňam. Banány bývajú mňam. :) A to je dobre. Aj keď...chcela by som ochutnať pravý banán. Myslím tým pred chvíľkou odtrhnutý zo stromu. Ale to budem musieť za ním vycestovať. :)

A pár snímkov na spomienku na nedávny výlet na Konopiště. 
Pred zámkom bola zaujímavá krížová cesta, ...

...kde jednotlivé zastavenia nakreslili deti.

Typický obyvateľ zámockých záhrad ... ma povýšene okom ohodnotil a nechal sa zvečniť.

Model.

Zámok, kebyže si niekto nevšimol. :)

Bola tam aj mini zámocká zoo s lietajúcimi dravcami, ale mňa zaujalo prasa (tuším Ferda), ktoré prebudila k životu fretka.

Záber zo zámockej záhrady nesmie chýbať.

Cestou na vlak sme našli rozkvitnutú hubu.

A v Mesačnom údolí sme hľadali kešku.

A to je pre dnešok všetko.
Prajem príjemný ... veď už skoro víkend. :)

utorok, 10. septembra 2013

Kedy bude hotovooo?

Pred časom to u nás vyzeralo nasledovne:

Zdá sa, že kde nič, tu nič. Zdanie klame.

Za jednými dverami to pred časom vyzeralo takto...
Za druhými zase takto...

Dokonca tam chvíľu chýbala stena úplne. Ten megapriestor sme však veľmi nechceli/nemohli mať.
No a za tretími dverami boli do minulého týždňa nakopené skrine a postele. Teraz je tam však čerstvý betón. A nikde nie sú dvere.

Každý deň sa niečo deje, niekedy je to vidieť viac, niekedy menej. Keď zmizne stena, pribudne okno, to si človek všimne hneď. :D Ale či niekde vyhladzovali tmel na sadrokartóne alebo nie, to môjmu oku uniká. :)

Takto trávime letné dni už takmer celé tri mesiace a koniec je ešte v nedohľadne. Od rekonštrukcie sa však ani nečakalo nič iné - iba že sa to bude preťahovať. Na druhej strane to až do minulého piatku vyzeralo, že o chvíľu sa končí. Ale prd! Podlaha v kuchyni sa musela prerobiť, pravdepodobne sa ešte bude znovu sekať do steny medzi kuchyňou a obývačkou (vymysleli sme si krb, čo z mojej strany bolo trochu iba fantazírovanie, ale manželovi sa možnosť ohrevu vody páčila). A tak sa nám v nedokončených priestoroch začínajú hromadiť podlahy, ktoré bude treba položiť až sa vymaľuje, pribudne kuchyňa, ktorá sa nebude montovať skôr ako uschne betón.
Som vcelku zvedavá, ako to celé bude vyzerať. Ani jeden z nás nemá nejaké extra estetické cítenie. Či to nazvať dizajnérske sklony? Snáď chápete, čo chcem povedať.
Maľovať pre istotu budeme všetko na bielo. Lebo biela neuškodí. :D ("nám by se nejvíce líbilo, natírat celý svět na bílo") A kým nevieme, aký bude nábytok, tak je zbytočné riešiť farbu. Aspoň ja to považujem za zbytočnosť.

A čo vy? Máte skúsenosti s rekonštrukciami? Aké?

Prajem pekný deň.