Minulý týždeň

sa u nás konečne zabývala chladnička. S mrazákom samozrejme. 

A mňa pochytilo experimentovanie v kuchyni. Náhodou som totiž našla nejaký recept na ovocné knedlíky so sušenými marhuľami. Zdal sa mi jednoduchý, až príliš, tak som ponachádzala ešte iné recepisy a nechala sa jedným zlákať. Sľubovali nelepivé cesto. Ja sladké rada, muž tiež, tak prečo to neskúsiť?

No...sľuby plané huby. Cesto lepilo ako smola, knedlíky sa mi ťažko plnili. Resp. sušenými marhuľami a slivkami to šlo v pohode, ale keď som chcela zalepiť zavareninu (odkvapkanú), tak sa cestíčko búrilo. A moje ja sa chmúrilo. No každopádne sme obed mali - vzdať som to nemohla, lebo iný plán nebol a bolo treba nasýtiť živiteľa rodiny. Situáciu zachránila strúhanková posýpka. Tá bola z celého jedla najvydarenejšia. :D

A keďže treba zaplniť mrazničku (a netušila som, aké bude robiť cestuško problémy), robila som z dvojitej dávky a druhú polovicu uložila do mrazáku na horšie časy, keď hlad bude príliš veľký a času veľmi málo. 

Nabudúce sušené marhule buď namočím pred použitím, pretože vôbec nezmäkli, alebo použijem len sušené slivky.

Minulý víkend muž zostavil najväčšiu skriňu v kuchyni, kam patrí aj rúra. Na tú sa bol pre istotu pozrieť servis, pretože k nám prišla s pomačkanou zadnou stenou, tak aby sme si boli istí, že je v poriadku, zavolali sme "pána doktora", nech ju preklepne. Zadnú stenu vymenil, skontroloval rúru našu milú a šiel. A preto sa v sobotu muž pustil do zostavovania skrine, ktorú nám nábytkárska firma dodala v stave DOROB SI SÁM. Vymeriaval šuflíky, police, vyvŕtaval diery, zrezával police (vskutku sme neprišli na to, PREČO ich nevyrobili priamo na šírku skrine. No, musím sa priznať, bola som skeptická, pretože to bolo príliš veľa dier na to, aby sa všetky správne stretli. Manžel je však šikula a večer o desiatej bola skriňa hotová, rúra osadená a tak mohol v nedeľu pohodlne upiecť obed. Nalistoval si recept od Jamieho Olivera a ja som bola konečne iba nepodstatný kuchtík, ktorý občas hundral a neposlúchal. :D

A keďže už máme trúbu ... je čas začať piecť. 

V nedeľu k nám prikvitla svokra so 7 Kč bábovčičkou "upečenou" v mikrovlnke a dodala, že ešte chce skúsiť okrem iného aj koblíhy pečené v trúbe. Bola som zvedavá, ale keďže som našla hneď recept na Lenkinom blogu práve na tieto koblihy (to je ale náhodička :D), povedala som si, prekvapím muža, keď sa vráti v stredu z práce.

Dnes i včera som gúglila a pozisťovala som, že koblihy sú síce chutné, ale proste to nie sú koblihy, ktoré sa smažia v oleji. Premýšľala som, či neskúsim zopár len tak vhodiť do oleja...ale vskutku nemám rada vyprážanie. (Ba ani opekanie mäsa na prudko. Furt je potom olej všade rozprskaný a mňa to nebaví upratovať. Vyhýbam sa tomu jak čert krížu. :D Teoreticky by to mohla spraviť protiprsková krytka, ale prakticky to nemám overené.) No keďže v jedinom vysokom hrnci, v ktorom by som bola ochotná vyprážať, som mala rozvarený hovädzí vývar (nuž, keď človek vstane neskoro, nemôže potom čakať, kým vykysne cesto, musí prehodiť postupnosť varenia), tak som to nechala na inokedy. Cesto však budem musieť urobiť iné. Toto cesto sa mi buď nepodarilo, alebo malo také byť. 

V každom prípade, keď som po upečení do jednej buchtobližky zahryzla, ozval sa buchtový prd až som sa obzerala po kuchyni, kam ten slivkový lekvár vystrelil. Zdalo sa, že nikam. Pozrela som teda zvedavo na prierez (správne by malo byť asi priekus) buchtoblihy a...v ňom jedna veľká diera, potom kôpka lekváru a celé to bolo obklopené tenkou vrstvou cesta. Neviem. Urobila som možno v technologickom procese nejakú závažnú chybu, že to cesto nebolo krásne nadýchané. Ale inak je jedlé. A keďže sa s ním dobre robilo (NELEPILO na rozdiel od tých nešťastných knedlíkov), je možné, že s ním budem robiť obyčajné buchty. Buchty všelijakých patvarov, ako som len ja schopná.

Celkovo mi vyšlo cez 30 (šiš)koblícht - chýbajú zjedené pred fotením. :D

Vyvaľkať totiž dve približne rovnaké cestá (aby sa dali prekryť a potom s hrnčekom vyrezať krúžky...) - to mi nikdy nešlo. Už od čias, keď sa ma mamka snažila zamestnať v kuchyni (obvykle som sa tomu vyhýbala :D - hmm, teraz to ľutujem) a dala mi vaľkať cesto trebárs na cestoviny...nikdy nedokázala pochopiť, prečo vaľkám rôzne kontinenty, keď obyčajný zhruba obdĺžnik/kruh/štvorec sa oveľa lepšie spracúva. :D A ja som zase nedokázala pochopiť, jak čaruje, že má také pravidelne vyvaľkané cesto. :D No nič to.

Som zvedavá, čo zahlási na tento môj nový pokus muž. Keďže mi však nechce ničiť sebavedomie, určite zahlási, že je to výborné. A ono, napokon, jedlé to je. Nemusím mu povedať, že to mali byť koblihy. :))) Ach, ale...dala by som si mamine šišky (myslím, že slovenské koblihy) ... očividne raz budem musieť prekonať svoj odpor k vyprážaniu a vyskúšať. :)

Na tento týždeň mám pokusov viac než dosť. Po tomto šiškoblížnobuchtovom experimente ma čaká ešte recept na sviečkovú (práve kvôli nej varím vývar) a, prosím pekne, pečený knedlík. :D Asi som z prítomnosti novej rúry excitovaná a pečením posadnutá. Nevadí.

Som zvedavá najmä na tú sviečkovú. Nechápem totiž, ako sa môže 1,7 kg mäsa marinovať v zelenine a 250 ml vína. A to ja mám len nejakých 600 g mäsa. ... Kurník, zase som si uvedomila, že som pomery ostatných surovín nepodelila úmerne mäsu :D ... hmmm, bude viac omáčky. :D Ja máčky rada. A na túto som zvedavá, lebo už som kedysi pred asi 4 rokmi sviečkovú robila a v mozgu mi ostala zakorenená jej chuť, ktorú už nikdy, nikdy, veruže NIKDY nebudem schopná zopakovať. Ale snáď mi bude aspoň trochu chutiť aj táto.

No dosť bolo varenia. Idem sa snažiť zabudnúť na (šiš)koblichty, aby zvýšili aj mužovi. Chudák, už som ho navnadila, že ho čaká prekvapenie doma...to by bolo nemilé, keby som mu všetko zjedla. :-o

Majte sa pekne.