pondelok 9. decembra 2013

Ako k nám prišiel Mikuláš

Trochu oneskorený príspevok, ale skôr sa nezadarilo. Nedá mi však popísať Mikulášove strasti. :)

Ako obvykle, nechala som všetko na poslednú chvíľu. Mám po mamke peknú výšivku, ktorú som chcela našiť na čižmu, ale...odkladala som, odkladala, až nebolo kedy. Ani len nejako vkusne nainštalovať sa mi ju nepodarilo. Tak zas za rok. :)

A dokonca nádielku som si zabudla nachystať, a večer, keď som šla po schodoch do izby, som si na ňu spomenula: ješkovi zraki! Tak som sa už videla, že to dávam niekedy ráno, ale...vzhľadom na to, že muž vstáva skôr ako ja, nebolo by to pravé orechové a ja nemám šancu vstať skôr ako ja, lebo nad ránom by sa zobudil na každý šuchot. Zmierená však s tým, že to chystám ráno, som si ľahla, že idem spať.
No ale! Omyl!! Do pár minút mi prišlo tak zle od žalúdka, že som nevedela, či mám utekať na záchod, alebo sa už neoplatí a ktorý otvor sa využije. :D Nebudem to tu viac rozpisovať. Začala som však uvažovať nad tým, že ak pôjdem na ten záchod, budem sa musieť obliecť, aby som tam nezmrzla (nie je vonku, ale...záves teplo neudrží, a naposledy som sa zdržiavala dolu dlhšie, lebo som si myslela, že nemá cenu ísť hore, keď pobežím znovu dolu :D). No...a pri tom obliekaní som teda schmatla vrecko so sladkosťami (nervózna z toho, ako to šuští) a misu s ovocím a šla dolu schodmi dúfajúc, že mi nič nespadne. :D Manžel sa na posteli zamrvil, ta som zahlásila, že mi je zle a musím dolu. Cestou som sa zbavila Mikulášskej nádielky položiac ju na stoličku k jeho pracovnému stolu a pri ceste späť som z vrecka vybrala sáčok, ktorý tam nemal čo robiť. Keď som vyšla do postele, chvíľu mi trvalo, kým som zaspala. Uvažovala som nad tým, či si pochôdzku zopakujem alebo nie. Našťastie som zaspala.
Ale! Nadránom som sa zas prebrala, že mi treba (našťastie to nebolo už nič akútne), tak som sa posadila na posteli a začala si dávať ponožky. Spomenula som si totiž, že jedna čižmička má ísť ešte na prízemie pre svokru. Ako som písala, nad ránom sa muž furt preberie na moje mrvenie sa na posteli. Zabručala som, že musím na záchod a na moju potechu "vyskočil" z postele, že ma obehne. Tak som relatívne v pokoji schmatla čižmičku, zbehla dolu a rýchlo ju schovala za dvere. Po striedaní stráží som napäto počúvala, či už ide hore (mala som dojem, že mu dlho trvalo, kým začal stúpať po schodoch - konečne som ocenila, že dupe ako slon :D). Tak som sa snažila zbehnúť dolu čo najtichšie (zabudnúc, že schody vŕzgajú) a potme strčila čižmičku do nejakej topánky (netušiac do akej :D). Vybehla som zas potichu hore, SPLÁCHLA :D a vytrepala sa hore schodmi a tvárila sa ako neviniatko. Ešteže mi bolo v noci zle, vďaka tomu nebol môj dlhý pobyt na záchode podozrivý. 
Čiže, podarilo sa mi rozdistribuovať všetko, ale nabudúce sa už pripravím DOPREDU!!! (hahaha) a keď sme to potom preberali (trochu mi neveril, že mi bolo zle), zhodnotil, že sa mu zdalo, že idem nejako dlho po schodoch, akoby som sa furt vracala po pár schodoch. Hehe.
Inak, v sobotu sme nalepili podlahu do kuchyne. Ak sa podarí, budúci víkend sa nalakuje a ak sa to podarí, bude to pekne vyzerať. Ha! A máme zavesené už dve skrinky z kuchynskej linky! 

Lúčim sa, idem uloviť do chladničky nejakú večeru. Pekný večer prajeM.

2 komentáre:

  1. Jejda, to byl skoro detektivní román:-))))

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Veď som si tak aj pripadala...zakrádajúc sa po dome. :D

      Odstrániť

Ďakujem za návštevu, milé slovo a prajem príjemný čas. :)