Dnešok (a sobota a jedna giveaway)

Dnešok som si zase raz dala. ... Áno, v kuchyni. :D

Najprv však radšej pozvánka...pre prípad, že niekto nedočíta do konca. :D

Kebyže niekto ešte stále nevedel (ale to pochybujem, má toľko návštevníkov, že tí, ktorí zavítajú ku mne, určite poznajú aj jej blog), tak Andrea usporiadala giveaway. 

Kto bude mať šťastie? Uvidíme. V každom prípade, krásne ceny. Veď napríklad, do tej tašky až škoda dávať nákup! :)

Ale naspäť k tomu môjmu dnešku.

Akoby mi nestačila sobota, keď som sa pustila do NEVINNEJ hrachovej kaše (na želanie manžela). Podľa receptu na to mala stačiť nejaká ta hodinka, maximálne snáď hodinka a pol aj s mixovaním. Že sa to predĺžilo, niet divu. Že som zase neúspešne zašpinila viac riadu ako som myslela, tiež niet divu. Ale že navarím tak veľký hrniec kaše, to som sa divila. Ale ono ani tým starým svokriným mixérom to nešlo vymixovať bez pridania mlieka. A tak tam padol minimálne liter. Kým svokra mixovala, ja som mala na jednom pekáči cibuľku, na druhom klobásky, na ďalšom cestoviny a na tom poslednom sa zohrieval vývar.

Jo, vývar. Tak musím priznať, varila som ho už večer predtým. Moje šťastie. Inak by som sa so svojou kuchárskou schopnosťou už dávno zbláznila. Mali sme totiž návštevu. Prišiel brat s rodinou a pomáhal manželovi klásť podlahu v podkroví. Niekedy ukážem aj fotky. Ale odkedy to máme hotové, ta vždy, keď sa dostanem k písaniu nejakého príspevku, vždy mi to príde tak dlhé, že mi je ľúto tam ešte niečo pridávať a predlžovať príspevok viac.

No ale naspäť k tomu vývaru (snáď sa dostanem od neho aj k tomu dnešku :) ). Bol hovädzí a musím povedať, bola som VEĽMI spokojná s výsledkom. On sa v podstate uvaril sám. Síce mu to trvalo, lebo tlakáč nemám, ale...nijak extra som ho nemusela ochucovať, len som pridala korenie podľa nejakého receptu (čierne, nové, bobkový list - toho som možno dala priveľa, usúdila som podľa arómy) a zeleninu do polievky (mrkvu, zeler, petržlen, cibuľu, cesnak, kúštik póru - v tých obchodných balenia dávajú také miniporcičky všetkého, že je to na smiech, tak som aspoň dokúpila zeler a mrkvu), trochu som to osolila a bolo. Chutilo to! Keď som posledne varila kurací vývar, ta som solilaaa, vegetilaaa a pridávala nejaké bylinky, aby to malo chuť, ale furt mi to prišlo také nijaké. No ten hovädzí...mňam.

Avšak dosť o ňom. Chcela som predsa dačo spísať o dnešku.

Mali v Glóbuse akciu na Hokaido dyňu a zhodou okolností krátko predtým som sa dostala ku receptu s použitím dyne. POZOR !!! Upozorňujem! : ak ste hladní, tak veľmi na ten Kristýnkin blog nenakukujte. Hrozí vážne podráždenie nervov a vyburcovanie ešte väčšej tvorby žalúdočných a slinných štiav - z toho vyplýva vystupňovanie hladu na maximum. Fakt. Nekecám. Aspoň u mňa to tak funguje. Možno mi dajú za pravdu tí, ktorí jej blog poznajú. Podľa mňa je lepšie sa pred jeho návštevou najesť. Všetky tie recepty vyzerajú tak lákavo!!! Škoda, že ich nemôžem ochutnať v origináli. Och! (Inak, niežeby ste si mysleli, že som momentálne hladná. :D ) No ale naspäť k polievke.

Rozhodla som sa teda, že ju uvarím. Kam až mi pamäť siaha, nenašla som žiadnu spomienku na dyňovú polievku, a všade som už o nej čítala a tento recept ma nadchol tak, že som si povedala, fajn, vyskúšam. A nakúpila som si suroviny. Recept tu vypisovať nebudem, spoľahlivejší nájdete na Kristýnkinej stránke. Ja tu popíšem len svoje klasické variace strasti.

Nie som si istá, či v obchode neklamali. Na internete som si po nákupe prečítala (hľadala som, čo so semienkami), že dyňa Hokaido má hladkú šupku. No, hmmm, moja buď nebola Hokaido alebo trpela vyšším stupňom celulitídy. Neviem. V každom prípade mi ju musel pomôcť rozrezať manžel. (Ešteže som sa nepustila do varenia včera, keď nebol doma. S tým pidinožíkom by som to robila až dodnes.) Olúpila som ju o semienka a pustila sa do krájania. Aj to bolo dosť náročné, takže som bola rada, že som ju nemusela rozkrajovať na polovicu. A že sa nemusí šúpať. :D Ak by tam o tom nebola zmienka, ta by som ju šúpala a pravdepodobne by som ju šúpala ešte doteraz.

Paradajky sa mi sparovať a šúpať nechcelo. Príde mi to zbytočná činnosť, šupky mi nevadia. Tak som sa o ten krok najprv posunula v čase o niečo dopredu.

Potom som sa pustila do čistenia zemiakov. Ja trdlo som veľmi asi v obchode neuvažovala a vzala vrecko s minibandurkami. To mi spôsobila dva problémy. Pocitovo dlhšie šúpanie a netušenie pravého počtu do receptu. Mali ísť tri. Ale určite sa tým nemyslelo 3 minizemiačky. Tak som si urobila tri kôpky podľa predstavy, aký veľký by mohol byť taký priemerný zemiak použitý v pôvodnom recepte. :D Myslím, že nabudúce skúsim dať tých zemiakov menej, aj keď budú drobné.

Ako som tak čistila tie zemiaky, na sporáku sa už varil vývar. Ten som nevarila extra iba kvôli receptu. Za normálnych okolností by som použila vodu, písalo sa v ňom, že sa môže použiť. No lenže, manžel včera večer dovliekol mäso z Prahy z mrazáku, aby sme mali na obed. Tak som ani nič nenakupovala, že reku, bude dnes na obed mäso. No ale...keď som sa na neho pozrela, že ho nejako naložím, už bolo skoro rozmrazené a zistila som, že sú to dva kuracie chrbty. :D Uznávam, ja sama som si nepamätala, čo sme mali v mrazáku a ani som sáčky nepopísala. A keď je to nejaký amorfný tvrdý patvar, tak to veľmi zistiť neviem. Takže hnevať sa nedalo. Napokon, mäso vyžaduje najmä manžel - samotná polievka musí byť buď hustá, alebo musí byť nejaké mäso. Budiš, niekedy môže byť aj niečo zeleninové, príp. sladké. Ale zase som odbočila.

Dala som sa teda do varenia vývaru, veď sa mi to náramne hodilo. Mala som doma ešte kúštik zeleru a dve mrkve zo soboty, tak som to uvarila spolu. A popri tom chystaní dyne a ostatku ma osvietilo, čo som vlastne mohla urobiť s paradajkovými šupkami. No predsa ich hodiť do vývaru. Tam sa to stratí a nevyhodí zbytočne! Tak som sa pustila šúpať paradajky už nakrájané na osminky. :D Tým som sa posunula v čase naspäť dozadu a ešte to o niečo predĺžila. A s tým krájaním dyne som ten čas úplne spomalila, samozrejme ale iba čo sa týka servírovania na stôl. Manžel už spoza kancelárskeho stolu hlásil, ako ešte dlho vydrží; vedela som, že mu musím dať nejaký predkrm. Tak som natrela chlieb z maslom, vylovila z hotového vývaru  chrbty, obrala ich o mäso, podarilo sa mi nájsť až jeden cesnak z troch a to som mu dala na dva krajce chleba. Situácia zachránená a ešte k tomu všetkému mal aj mäso. :D

K tomu vývaru ešte...často som čítala, že cibuľa sa dáva so šupkou, aby mal vývar peknú farbu. Konečne som si na to spomenula pred šúpaním cibule! Hurá, vyskúšam to. Lenže...potom som na svoj pokus zabudla, lebo ma zaujali paradajky a ich šupky, ktoré som tam pridala, a potom ešte aj ten stred dyne bez semienok. Takže sumasumárum. Vývar bol pekný žltý, ale neviem, čo tomu pomohlo. Budem musieť vyskúšať nabudúce.

Na pekáč som si dala pečiaci papier (ďakujem vynálezcovi, zbožňujem pečenie, keď stačí pekáč umyť iba symbolicky), vysypala tam pomiešanú zeleninu s olivovým olejom, odbehla na záhradu natrhať dáku bylinku - zatiaľ si myslím, že by to, čo som natrhala, mohlo byť oregáno. :D A hore na poschodí som zistila, že bazalka dovezená z Prahy uvädla. (Schovaná za kvetináčmi, ktoré vyzerali živo, tak som si myslela, že aj ona bude živá. No, možno sa ešte pozviecha.) Tak som vzala poslednú zelenú stonku a šup s tým všetkým na pekáč. Prisypala som ešte sušenú a rozmarín som nedala, bo som ho medzi koreniami nenašla.

Počas toho, ako sa zmes piekla v rúre, som uvažovala, čo so semienkami. Prišlo mi ich ľúto vyhodiť, veď predsa semienka z tekvíc sa jedávajú. Vygúglila som, že sú jedlé, a pustila sa do toho. Písali v recepte: opláchnuť, uvariť v slanej vode, upražiť v rúre s trochou oleja a soli. Tak som poslúchla. A písali aj, že musia pred podávaním vychladnúť a byť v sáčku. To som zatiaľ nezistila, či má nejaký efekt. Mohlo by mať snáď na to, že sa to bude dať lúpať. Kdesi totiž písali, že tým pečením šupka skrehne a dá sa lúpať. Neviem, nemám ten dojem. Mne skrehlo to vnútro a zakaždým keď som rozlúskla semiačko, tak sa mi rozdrobilo jadierko. :( Semienka sú teda v sáčku a zajtra uvidím, či to malo nejaký vplyv.

Keď bola zmes upečená a vývar povarený aj s petržlenovou a zelerovou vňaťou, pustila som sa do mixovania. Zas som použila ten svoj novodobý vynález, že reku, musím to zvládnuť, lebo nie som ochotná kupovať nejaký ďalší extra mixér na mixovanie tuhších jedál. Veď keď píšu, že to seká aj parmezán, tak predsa to zvládne rozmixovať pečenú zmes, ktorá nie je na uhlík!!!

Skončilo to tak, že namiesto pol litra vývaru, ako káže recept, som tam naliala asi liter až liter a pol. Nemám na to odhad. Ale hlavne, nezavarila som mixér.

A mohla som podávať neskorý obed. Dyňovo-paradajkovo-zemiakový...ehm, krém to nebol. Napriek všetkému vývaru som to mala tak husté, že v tom skoro lyžica stála. Skôr by sa hodil náš terminus technikus prívarok. :D Nevadí, manžel zahlásil, že to bolo výborné. Uvidíme, či to bude chutiť aj zajtra. Zvýšilo možno aj na pozajtra. :D Ak to bude chutiť aj zajtra, budem experimentovať s pomerom surovín.

Ale to nebol koniec. Vzhľadom na to, že som využila celý vývar a zeleninu som do tej zmesi mixovať nechcela, hoci ktovie, bolo by to dobré. Využila som ju lepšie. Našla som na internete recept na pomazánku s varenou mrkvou a musím povedať: je výborná. Mrkve som mala asi viac, lebo som ešte nejakú dokúpila a uvarila zvlášť, rozpučila som aj zeler. Bolo ho málo a na chuti som to nepoznala. Namiesto malej cibule som dala šalotku. Niektorí si na nej zakladajú, že má nejakú špeci chuť, ja to nepoznám. Dala som ju preto, že som ju mala a že normálnu cibuľu som mala príliš veľkú. ODPORÚČAM dávať horčicu nakoniec a rozhodne ochutnať pomazánku pred jej pridaním. Myslím, že nabudúce ju tam nedám!

Chutí lepšie ako vyzerá!!!

To je pre dnešok už radšej ozaj všetko.

Dobrú noc všetkým!