Skutočný príbeh, ktorý napísal život. :)

A čo sa ešte dnes stalo? Nuž, toto: (ale pozor, je to dlhý príbeh)

Záchranári a kamienok

Kde bolo i nebolo, skoro na konci Brna to bolo. Pretože presne tam sa nachádza jedno ihrisko, na ktorom sa koná už niekoľko rokov stretnutie malých kamienkov a kamienok.

Prečo trvá tak dlho? Jednak je to ich úloha – ostať na mieste a jednak musia prebrať veľa dôležitých vecí. Najdôležitejšia je otázka spočítania kusov. Kamienky nabrali dojem, že sa ich počty zmenšujú a to sa predsa musí nahlásiť na patričné úrady, aby doplnili stavy. Že ako je to možné? Nuž, je veľa spôsobov, ako sa to stáva.

Častokrát do nich niekto kopne a vykopne ich mimo ihrisko až do trávy. A to je koniec kamienkov. Pre nich je tráva hotová džungľa, nevidia na cestu a nemôžu trafiť domov. Mnohým sa to nikdy nepodarilo a tí šťastní, ktorí našli cestu domov rozprávajú čudné príbehy o hučiacom stroji naháňajúcom strach nielen kamienkom ale aj všelijakým chrobákom, i o tom, ako tráva po prechode takého stroja plače, pretože si chcela nechať dlhé vlasy.

Niekedy sa nájde chlapček alebo dievčatko, ktorí vyhadzujú kamienky za hranice len tak, z detského neuváženého rozmaru. Darmo im rodičia vravia, že to nemajú robiť. Možno sa pýtate prečo. No ale to je predsa jasné! Keby sa vyhádzali z ihriska všetky kamienky, ihrisko by bolo holé, bola by mu zima a aj deti by nemali zábavu v prehŕňaní sa v kamienkoch, hĺbení jám, brázdení kamenných ciest. Namiesto kamennej podložky by bola hlina a to by bol koniec. Na ihrisko by sa dalo chodiť iba počas horúcich dní, nikdy nie po daždi, pretože by tam bolo iba lepkavé blato.

Ďalšia dôležitá vec, ktorá je v riešení, sa týka veľkosti a farby. Mnohí a mnohé kamienky chcú, aby žili nejako usporiadane, podľa veľkosti a farby. Ale uznajte, je to možné pri takom veľkom počte, aby sa triedili? Väčšina je proti tomu. Ako argument dávajú to, že by bolo nutné ihrisko uzavrieť na dobu neurčitú, ktorú sa nik neodváži ani len náhodou stanoviť. Pretože triedenie takého obrovského počtu by mohlo zabrať aj 5 rokov.

Uznajte...ako by sa dalo triediť také množstvo tak odlišných kamienkov. A koľko kamarátstiev a rodín

No a niekedy sa stane, že si nejaké dievčatko chce vziať kamienky domov. Nikto ešte nezistil, prečo sa to deje. Ale stáva sa to a aj o tom je celý príbeh.

V jednu slnečnú decembrovú nedeľu bola malá Idka na prechádzke a cestou na vlak sa šla pozrieť na ihrisko. Vyskúšala všetky atrakcie, ale najviac ju zaujali práve maličké kamienky. Napriek tme jej padol jeden kamienok do oka a vzala si ho so sebou. Čo sa však nestalo! Kamienok bol maličký a Idka naň nedávala dobrý pozor. Pustila ho a kamienok sa stratil. Aspoň podľa oficiálnej verzie, ktorá bola riadne zaprotokolovaná – každá strata sa musí predsa hlásiť! Ja si však myslím, že utiekol. Pretože na ihrisku mal celú rodinu a veeeľa kamarátov. Vôbec sa mu nechcelo ísť niekam, kde by bol sám celé dni, pretože Idka chodí samozrejme do škôlky. Takže využil svojej maličkosti a neopatrnosti dievčatka a zmizol. Keby však vedel, čo tým spôsobil! Možno by sa rozhodol inak. Keď to totiž Idka zistila, začala strašne plakať. Chcela naspäť svoj kamienok a nepomáhali žiadne náhrady, ktoré jej ponúkali rodičia. V tej tme sa im totiž nepodarilo nájsť správny kamienok. Aká škoda, že všetky ostatné odmietala. Pretože boli často ešte oveľa krajšie a i väčšie, ktoré by sa rozhodne nikam nechceli zatúlať. Ako by sa mnohé z nich potešili, keby si ich niekto vzal domov, do tepla.

A keďže plač neprestával, zavolali rodičia na záchrannú stanicu a posťažovali si na svoj problém. Že či pre nich môžeme niečo urobiť – a to zachrániť kamienok! Nie je problém, hlásila stanica netušiac, do čoho ide. Ako mohla nevedieť, že hľadať kamienok môže byť úloha ťažšia ako hľadať ihlu v kope sena. Zapísala si teda lokalitu, kde sa udiala tá nepríjemná vec a na druhý deň za svetla sa vybrala hľadať kamienok. Prešla celú cestu tam i späť a kamienka nikde. Ako je to možné? Čudovala sa Maja. Veď tých kamienkov nebolo na ceste tak veľa. Premýšľala a premýšľala, až jej napadlo, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa kamienok pobral domov. Nevedela si predstaviť, ako by to dokázal, ale nakoľko nepozná kamienkové schopnosti, nechcela ho podceňovať. Boli len dve možnosti. Ba vlastne aspoň tri. Buď trafil domov alebo zablúdil alebo ho cestou schmatol nejaký vták - zberateľ. Aj keď, podľa popisu nebol lesklý, takže straka by si ho ani nevšimla. Maja teda zavrhla všetky možnosti okrem prvej a vybrala sa na ihrisko. Keď však zbadala, aké je ihrisko veľké a kooooľko kamienkov tam je, trošku sa zľakla, či sa jej to podarí. Podľa udaného popisu (vajcovitý tvar, biela farba) sa však napokon dopracovala až ku kamienkovi Petríkovi. Pretože Petrík bol presne ten utečenec, ktorého hľadala. Našťastie nebol zbabelý a na výzvu sa ukázal sám. Inak by Maja musela prehľadávať ihrisko asi až do súdneho dňa, keďže predpokladala, že ho neschmatla cestou straka ani sa nestratil. :)

Nastalo dlhé spisovanie protokolu a preberanie udalostí. Čo sa stalo, kto urobil chybu, ako sa dá napraviť a pod. Kamienok nezatĺkal fakty. Priznal sa sám a bez mučenia, že utiekol. Najprv sa galantne predstavil ako Petrík III. z rodu Skalkovitých. Ako dôvod uviedol to, že má na ihrisku širokú rodinu a ešte viac kamarátov a bolo mu ľúto, že mu Idka nenechala ani čas na rozlúčku s nimi. Chápal však, že sa ponáhľala na vlak. Keď si Maja s Petríkom vyjasnili všetky okolnosti, nastalo vyjedávanie, ako situáciu vyriešiť, preberali sa všetky pre a proti. Idka sa nechce Petríka vzdať. Petrík by aj šiel, ale je to príliš ďaleko, aby mohol navštevovať svojich známych tak často, ako by sa mu chcelo. Dlho všetci premýšľali, až niekoho napokon napadlo, že by Petrík mohol odcestovať aspoň s časťou rodiny do centra. Petrík je dobrodruh, takže tú možnosž privítal. Aspoň sa pozrie do iného kúta sveta. Rodinu sa síce nepodarilo presvedčiť celú, ale pridali sa aj nejakí veľmi dobrí kamaráti. Dohoda sa uzavrela tak, že v prípade potreby (ak sa nezastaví klesajúci trend počtu kamienkov a kamienok) sa buď vrátia po čase domov, alebo zoženú za seba nejakú náhradu z iného ihriska, čím sa ich cesta zmení na výmenný pobyt čo by bolo najlepšie riešenie už hneď od začiatku. Ako to však dopadne, to vie len Idka. A možno ani ona nie. Ktovie?

A tu už je Petrík so svojimi príbuznými a kamarátmi dobrodruhmi, ktorí sa odhodlali ho sprevádzať na jeho novej ceste.

V každom prípade, večer volala Idkina mamka na záchranársku stanicu, či sa akcia podarila a všetci boli radi, keď sa dozvedeli, že misia bola úspešná.

Predvianočné udalosti

Dobrý večer vospolok.

Vskutku ma dorazilo, keď som u kohosi videla, že má pobalené vianočné darčeky. :D Ja ich nemám ešte ani len hotové a nakúpené. Snažím sa však nestresovať. Ešte stále JE čas. :))) Síce sa míňa rýchlejšie akoby som si priala, ale nezastavím ho.

V piatok som začala piecť. Nemám v pláne piecť milión druhov, takže pohoda. Dokonca svokra zakázala, aby som piekla perníčky - piekla nečakane/nechcene z dvojitej dávky. :( :D Ale čo budem ozdobovať? No nič, na rok si vo vlastnej trúbe upečiem čo sa mi bude chcieť. :D Snáď. :-o :D

Najprv som skúsila škoricové klbká. Myslela som si, že to bude sranda. Ale ono...odsmradiť lis na cesnak sa mi nepodarilo. :D Cukrové guľôčky som nemala. Trošku upraviť tvar znamenalo u mňa viac ako trošku. A piecť pomaly pri 150°C je pre mňa doteraz záhada. No ale, podarilo sa nejako. 

Cesnak v nich našťastie nie je cítiť. To by bol fakt trapas. :D

Guľôčky som nahradila hrozienkami namočenými vo vode. Krásne sa počas pečenia nafúkli, aby po vybratí mohli pekne spľasnúť a...opadať z klbiek pri ukladaní do krabice. :))

S tvarom som sa mordovala, konečný produkt mi však klbká nepripomína.

Kupodivu, nezhorelo mi ani jedno klbko. :) A je ich celkovo niečo cez 40 ks.

Také motanice mi vznikli.

Plus jedna malinkatá guľôčka.

Po upečení...vidieť, že už bola škodná na love. :D

Avšak, pravdupovediac, nezaujalo ma to chuťovo. Určite ochutám ešte počas sviatkov, veď často sa mi stáva, že mi niečo chutí až na druhý deň a nie hneď po príprave. Akoby som bola nasýtená vône. :) A ak chutia mužovi (škoricu miluje), tak čo narobím? :)

Ako druhé (a posledné, piecť za jeden deň viac asi nikdy nezvládnem; kdeže by som piekla 8-13 druhov za deň, ako niektorí :D) som piekla oriešky. Ešte som sa nerozhodla, akým krémom ich budem plniť. Našla som v kuchárskej knižke po mamke dva recepty a .. samozrejme som netušila, ktorý robila. Tak som si jeden vybrala, že nejako to dopadne. No a dopadlo. Zhorel mi každý druhý plech. :D Takže plnky bude stačiť polovičné množstvo. Chichi. :)

Blesk pekne zosvetlil tie spečené. Škoda, že nemá vplyv aj na pripečenú chuť. :D

Na základe tohto "úspechu" som sa rozhodla, že predsalen nebudem robiť linecké z polovičnej dávky, ale z celej. Manžel ho síce nemá nejako extra rád (poliate čokoládou ho však možno zje), ale ak by sa situácia opakovala, bolo by blbé mať iba 1/4 dávky. :D A tak som si dnes pripravila 1,5 kg cesta a zajtra sa z toho asi zbláznim. :D Nemám potuchy, koľko toho bude (len hmlisto si teraz vybavujem, že toho bol plný pekáč! Desím sa už teraz). Už vidím, že s mojimi skúsenosťami a rýchlosťou strávim v kuchyni pri sporáku zase celý deň. Ako aj dnes.

Dnes som totiž okrem prípravy cesta založila aj základ na zázvorový sirup. Povedala som si, že skúsim nejaký iný recept a tak som z netu vytiahla tento. Síce zázvoru, vody aj cukru budem dávať nejako od oka a kukuričný (ani zlatý) sirup nebudem dávať, no možno ten viacnásobný výluh pomôže a snáď to bude iac zázvorové ako sladké. Ale neviem neviem. Zázvoru som nemala ani pol kila (za kilo chceli v obchode 139 Káčé!! sa snáď zbláznili?!? na pokusy míňať veľa nechcem, preto som vzala len trochu), takže uvidíme, či bude sirup silný.

A aby toho nebolo málo, uvarila som aj dve dávky citrusovej marmelády. Ako základ mi poslúžil tento recept. Síce žiadne namáčanie vo vode - mne osobne príde zhovadilosť máčať ovocie vo vode za účelom odchemizovania a zošťavnatenia. Nejako sa mi tie dve veci bijú. Ak sa tá chemikália odmočí, tak je vo vode. Ak je ovocie po namočení šťavnatejšie, tak mám obavu, či do seba nenasalo nielen vodu ale aj tú odmočenú chémiu. Ale je pravda, nepoznám priepustnosť citrusových šupiek. :) V každom prípade, nechcela som mať ďalší deň sklz a tak som sa zaobišla bez namáčania. Teda šupky som vyhodila. Nepodarilo sa mi však vyhodiť aj šupky baliace jednotlivé mesiačiky. To fakt nešlo. Ak by som to chcela robiť ručne, ešte teraz by som to odšupkovávala a "pasírovací mlynček" nemám. Je síce po uvarení marmoška trošku nahorklá, ale snáď spolu s tou sladkokyslou chuťou nebude vadiť obdarovanému. Na 1,4 kg ovocia (už olúpaného) som dala len 500 g cukru. Manžel zahlásil, že to bude možno prvá marmeláda, ktorú vezme na milosť - nebude mať pocit, že je kocku cukru. :D Pomer ovocia som nedodržala, pridala som aj nejaké mandarínky a z citrónu som dala len šťavu. A keďže želírovací cukor nie som zvyknutá používať, varila som varila, až som privarila. A aj tak je to trochu tekutejšie, akoby som chcela. 

A prečo dve dávky? Jedna bola menšia, s fruktózou pre babku cukrovkárku. Snáď sa jej nebude zdať viac horká ako sladká. :( No čo už. Bol to taký pokus, ktorý možno budem jesť sama, aby sa nevyhodil do koša. :D A keďže rada pokusujem, jedno viečko som vyliala rumom. U marhuľového lekváru to mamka robila. Tak som zvedavá na rozdiel chutí.

Joj, ďakujem si, že som včera navarila kvantum a zvýšil obed aj na dnes. Inak by som asi mužovi naservírovala "obzerance s makom". Mimochodom, hovädzie v omáčke s cestovinami je fajnové. A ľahké a prípravu. Akonáhle je všetko v panvici, netreba sa o to veľmi starať, nakoľko šťavy je dostatok a tak neprihorí. Dokonca ani mne. :D To, že som pracovný postup zas nedodržala asi už nikoho neprekvapí. Ale...čítať dve hodiny pred plánovaným podávaním obeda, že mäso má aspoň dve hodiny oddychovať v spoločnosti citrónu... to je fakt neskoro. :D A keď tak teraz sledujem, zisťujem, že na červenú papriku som zabudla. A mäso som peprila až keď bolo znovu v panvici. :))) Ale čo! Manžel bol spokojný, svokra tiež a ja som bola spokojná dvakrát. :D

Škoda, že nezvýšilo aj na zajtra...asi budem obedovať koláčiky. :D

A ešte posledné novinky. V obývačke máme od soboty umyté okno (bolo špinavé ešte od montáže a fasády). Jupííí, konečne vidieť von. :) No a v kuchyni máme nalakovanú podlahu. Manžel sa činil a celkom sa mu to podarilo, napriek komplikovanostiam typu dvojzložkový prvý akýsi náter, dvojzložkový lak. Takže MOŽNO do vianoc stihnem ešte nejaké malé varenie už v našej kuchyni. Včera sme odniesli dosku do obchodu, aby vyrezali diery a zrezali z nej (vďaka architektovi - i našej hlúposti, že sme sa spoľahli na nespoľahlivého človeka - máme kuchynskú linku dlhšiu ako môžeme mať :D grrrrr) a v štvrtok by mali prísť namontovať sporáááák! Waaaaaaau. Tak už len vybrať chladničku a bude skoro hotovo. Rúra už počká do nového roku...

Dve radosti

včerajšieho dňa.

Bola som zase na pár dní v Prahe. Tam som sa stretla s kamarátkou, ktorá mi darovala anjela. Tento rok ich firma podporila chránenú dielňu, kde tvorili takýchto anjelov:

Spočiatku mi prišiel strašne nemotorný, veľký, ale keď som sa nad ním zamyslela a zahľadela mu do tváre, čím ďalej tým viac sa mi zdá taký presne akurát. Páči sa mi. Zatiaľ bude tróniť nad krbom.

Druhou radosťou bol balíček od Zuzany, ktorý ma čakal doma po návrate. Veľmi príjemné prekvapenie. Už len z toho dôvodu, že vám človek daruje niečo len tak, bez akejkoľvek výmeny, sviatku.

Dostala som od nej krásne slniečko, ktoré asi zavesím na okno. (Aj keď mi napadlo, že by to bol aj skvelý ihelníček.) Ale najprv to okno musím umyť. :D A tiež štyri hviezdičky. Mohli by slúžiť ako podšálky, ale to až neskôr, keď sa tu bude slušne stolovať. :) Zuzano, vďaka Ti!!! Bolo to krásne prekvapenie.

Prajem všetkým pokojný čas plný krásnych okamihov.

PS: zabudla som na tretiu radosť...keď o pol štvrtej v noci prišiel domov manžel. :) Čakala som ho až dnes večer. Hihi. Tak to bola udalosť vskutku najviac prekvapivá. Že sa mu chcelo o polnoci cestovať. Čo na tom, že ma zobudil a nevedela som zaspať!! :D Hihi. Bola som nesmierne rada, že nie som sama doma.

Oneskorene

ale predsa...

pridávam aj príspevok o vianočnovýmennom darčeku, ktorý putoval k Marii.

Prvý nápad vznikol pri výrobe adventného kalendára. Po vystrihnutých čižmičkách mi ostávali občas pravidelné kusy...a keď som sa raz tak na ne zahľadela, napadlo mi! vyrobím zo zvyškov látok ozdobičky. Dovystrihovala som si potrebné kúsky a pustila sa do šitia. 

Bol to trochu mor sa strafiť z jednej strany látky na druhú látku tak, aby som sledovala líniu čiary a nebol hotový výrobok úplne šišatý. Dosť dlho som ich mala nedokončené, lebo som zvažovala, či tam všiť nejakú stužku, alebo špagátik, či pridať roľničku alebo nie... Napokon som sa rozhodla pre drôtikové očko. Vďaka nemu je možné ozdobu zavesiť podľa chuti či už na nejaký drôtený háčik, stužku alebo "neviditeľné" nylonové vlákno. 

Týmito ozdobičkami som si trochu zavarila, lebo muž sa spýtal, či budeme mať aj my také, keď zistil, že to nerobím pre nás. :D (Zatiaľ nemáme...možno na rok? :D)

Ďalším kusom do zbierky boli oriešky. Prvýkrát som ich uvidela tuším u Lenky a som si povedala, že skúsim aj ja. Najviac času mi zabralo hľadanie nejakých predlôh na internete, ale napokon sa mi podarilo niečo nájsť. Škoda, že Anička so svojím príspevkom s predlohami, ktoré našla, neprišla skôr. :)

Nalúskaných škrupín som mala dostatok, takže som sa mohla pustiť do práce. Akurát som uvažovala znovu na tom, či tam dať špagát alebo nejakú stužku. A muž prišiel na to, aby som škrupinku prevŕtala. Spočiatku sa mi do toho nechcelo, ale vyskúšala som a zdalo sa mi to dobré. No a keď už je dierka, prečo nedať aj na oriešky drôtik s očkom? Potom som uvažovala nad tým, že aby oriešky trochu ladili k šitým ozdobám, že by som aspoň pozlátila škrupinky, keď už vyšívacie látky mali môjmu oku neladiaci odtieň k vianočným látkam. Tak som vzala farbu na sklo, zamiešala usadené pozlátka a namaľovala ich. Ale... nebol to úplne dobrý nápad. Bolo to celé nejaké príliš prezlátené. Tak som vzala šmirgeľ a snažila sa odstrániť zlatú farbu čo najviac. :D Výsledok sa mi zdal už prijateľnejší. 

Škrupinky som plnila nastrihaným vatelínom. Výšivky som sa neodvážila nalepiť dovnútra. Kúpila som si síce k tomu účelu aj Herkulesa, ale...mala som obavu, že to pokazím. Robilo mi problém už to, aby som tam tú vyšivku nejako rovnomerne nastrkala.

Poslednou vecou bola hviezdičková pomarančová reťaz. Pri vykrajovaní mi pomáhala staručká vykrajovačka, ktorá zrovna dnes skončila svoju vykrajovaciu úlohu. Praskla mi vo zvare. Som zvedavá, či som stihla vykrojiť dosť hviezdičiek na reťaz aj pre nás.

Mandarínky som používala tiež, ale tie mávajú tenšiu šupku, takže sa mi niektoré polámali už pri vŕtaní dierky (manžel skoštatoval, že konečne sa ten AKU-šrubovák používa na účely, na ktoré mi bol daný :D). Snažila som sa teda navliekať tie hrubšie hviezdičky, aby prežili cestu. Navliekala som na dve vlákna nylonu a premýšľala, či doprostred každej hviezdičky kvapnúť trošku lepidla alebo nie...aby hviezdičky neputovali horedolu. Napokon som sa rozhodla, že radšej nie, lebo keby nejaké neprežili cestu, vyzeralo by to potom asi čudne.

A to je asi všetko k môjmu príspevku o vianočnej výmene.

Ako k nám prišiel Mikuláš

Trochu oneskorený príspevok, ale skôr sa nezadarilo. Nedá mi však popísať Mikulášove strasti. :)

Ako obvykle, nechala som všetko na poslednú chvíľu. Mám po mamke peknú výšivku, ktorú som chcela našiť na čižmu, ale...odkladala som, odkladala, až nebolo kedy. Ani len nejako vkusne nainštalovať sa mi ju nepodarilo. Tak zas za rok. :)

A dokonca nádielku som si zabudla nachystať, a večer, keď som šla po schodoch do izby, som si na ňu spomenula: ješkovi zraki! Tak som sa už videla, že to dávam niekedy ráno, ale...vzhľadom na to, že muž vstáva skôr ako ja, nebolo by to pravé orechové a ja nemám šancu vstať skôr ako ja, lebo nad ránom by sa zobudil na každý šuchot. Zmierená však s tým, že to chystám ráno, som si ľahla, že idem spať.

No ale! Omyl!! Do pár minút mi prišlo tak zle od žalúdka, že som nevedela, či mám utekať na záchod, alebo sa už neoplatí a ktorý otvor sa využije. :D Nebudem to tu viac rozpisovať. Začala som však uvažovať nad tým, že ak pôjdem na ten záchod, budem sa musieť obliecť, aby som tam nezmrzla (nie je vonku, ale...záves teplo neudrží, a naposledy som sa zdržiavala dolu dlhšie, lebo som si myslela, že nemá cenu ísť hore, keď pobežím znovu dolu :D). No...a pri tom obliekaní som teda schmatla vrecko so sladkosťami (nervózna z toho, ako to šuští) a misu s ovocím a šla dolu schodmi dúfajúc, že mi nič nespadne. :D Manžel sa na posteli zamrvil, ta som zahlásila, že mi je zle a musím dolu. Cestou som sa zbavila Mikulášskej nádielky položiac ju na stoličku k jeho pracovnému stolu a pri ceste späť som z vrecka vybrala sáčok, ktorý tam nemal čo robiť. Keď som vyšla do postele, chvíľu mi trvalo, kým som zaspala. Uvažovala som nad tým, či si pochôdzku zopakujem alebo nie. Našťastie som zaspala.

Ale! Nadránom som sa zas prebrala, že mi treba (našťastie to nebolo už nič akútne), tak som sa posadila na posteli a začala si dávať ponožky. Spomenula som si totiž, že jedna čižmička má ísť ešte na prízemie pre svokru. Ako som písala, nad ránom sa muž furt preberie na moje mrvenie sa na posteli. Zabručala som, že musím na záchod a na moju potechu "vyskočil" z postele, že ma obehne. Tak som relatívne v pokoji schmatla čižmičku, zbehla dolu a rýchlo ju schovala za dvere. Po striedaní stráží som napäto počúvala, či už ide hore (mala som dojem, že mu dlho trvalo, kým začal stúpať po schodoch - konečne som ocenila, že dupe ako slon :D). Tak som sa snažila zbehnúť dolu čo najtichšie (zabudnúc, že schody vŕzgajú) a potme strčila čižmičku do nejakej topánky (netušiac do akej :D). Vybehla som zas potichu hore, SPLÁCHLA :D a vytrepala sa hore schodmi a tvárila sa ako neviniatko. Ešteže mi bolo v noci zle, vďaka tomu nebol môj dlhý pobyt na záchode podozrivý. 

Čiže, podarilo sa mi rozdistribuovať všetko, ale nabudúce sa už pripravím DOPREDU!!! (hahaha) a keď sme to potom preberali (trochu mi neveril, že mi bolo zle), zhodnotil, že sa mu zdalo, že idem nejako dlho po schodoch, akoby som sa furt vracala po pár schodoch. Hehe.

Inak, v sobotu sme nalepili podlahu do kuchyne. Ak sa podarí, budúci víkend sa nalakuje a ak sa to podarí, bude to pekne vyzerať. Ha! A máme zavesené už dve skrinky z kuchynskej linky! 

Lúčim sa, idem uloviť do chladničky nejakú večeru. Pekný večer prajeM.

Umrem

Nemôžem napísať nič iné.
Pred chvíľou som sa totiž vrátila z pošty (včera ma poštár nezastihol), otvorila balíček od Máří (nejde mi otvoriť blog...tak snáď je ten link správny) a nemôžem prestať vyvaľovať oči od údivu. Balík plný krásnych vecí:

Na vrchu okrúhla dečka. Nazvala som ju zimná. Neviem sa totiž zbaviť dojmu, že skrýva predo mnou nejaké tajomstvo a obzerám ju z každej strany a hľadám vchod. :)

Ozdoby, nad ktorými mi rozum stojí. Tá presnosť, ktorú to vyžadovalo. Nemala by som na to trpezlivosť. :)

Pri svetle žiarovky vyzerá inak ako na fotke s bleskom. Nemám rada, keď si so mnou svetlo a farby takto zahrávajú. :D Už aby bolo znovu denné svetlo.

Šála, ktorá asi spôsobí kúpu nového kabátu alebo čo. :D K lyžiarskej vetrovke sa mi nejako nehodí a navyše je taká jemná, že by som nemala to srdce riskovať, že sa mi na ňu nalepí suchý zips.

A voňavé levanduľové vrecúško.

Som z toho úplne vykolotočená a spytujem si svedomie, že jak som si to zaslúžila. Najmä keď to porovnám so svojím maličkým balíčkom, ktorý som vyslala na cestu.

Máří, ešte raz musím napísať : Ď A K U J E M.

A ďakujem aj Ajke, že to celé zorganizovala.

Tak už nám začal

nový rok - adventom. :)

Sobotu sme strávili predvianočným upratovaním v štýle maľovania zárubne, vypratávania stavebnej sute z predzahrádky. Žiadne zdobenie v domácnosti sa nekonalo, veď napokon, kde, keď v každej miestnosti niečo chýba a práši sa tu neskutočne. Ale predzahrádka je vyprataná dokonale. Manžel so svokrou sa postarali. Škoda akurát toho lešenia. A keď sa nad tým zamyslím...ani si nepamätám, že by sme to doma mávali vianočne nazdobené počas adventu. Sú to pre mňa dve iné doby, ktoré síce na seba naväzujú, ale každá je o niečom inom. A k tomu adventu sa mi vianočné ozdoby ešte nejako nehodia. Možno je to iba o zvyklostiach. Nakoľko neplánujem zdobiť každý kútik, tak to v pohode stihnem urobiť aj pár dní vopred. Snáď. :)

Ja som za ten čas okrem mierneho upratovania vnútri (zametanie veľkej špiny, malú nemá cenu naháňať :D) potajomky dokončila kalendár. A veruže som si nadávala, že som si to nechávala na poslednú chvíľu. Ono to nebola taká sranda poprišívať toľko gombíkov. :) Zohla som pri tom jednu ihlu a dopichala si prsty. No ale čo narobím, keď som si vymyslela ten viacvrstvový systém?

Namiesto nejakého šitia veľkého kusu látky ako uvádzala Ajka, som si chcela prácu zjednodušiť tým, že nebudem šiť vôbec. V rukách totiž by obšívanie kusu v mojom podaní nevyzeralo dobre. Tak som si vymyslela pásy, ktoré som podžehľovala obojstranným vlizelínom (ďakujem Zuzane z Korálok dnů i Ajke z U Ajky za ten skvelý tip) a aby to bolo o niečo pevnejšie, tak celkovo mám pás o 4 vrstvách látky plus vlizelín. Pásy sa mi však aj hodili z iného dôvodu. Ozdobila som nimi trám, ktorý máme v podkroví. Pôvodne som to chcela odzhora až dolu, ale nejako sme to zle vymerali alebo čo, ale posledný dolný háčik zrazu po zavesení všetkého bol zlý a celý pás ovísal smutne dolu. Musela by som ten posledný pás skrátiť, lebo diera vychádzala neviem prečo zrazu PRESNE do štrbiny medzi trámami. :D Ale to som nechcela, lebo v spálni máme trámy trošku inak, tak na rok, keď bude hotová izba, aby sa dal použiť znovu a nemusela som ho prerábať.

Hore vidieť, ako sa ten pás krúti, ale trám ho jakštakš pacifikuje. A som zvedavá, aká čierna machuľa bude na stene po žiarovke. :D

Na tie pásy som chcela našiť hviezdičky, ale...pri kúpe som nepremýšľala a vzala svetlú látku. A to bol problém. Hviezdičky vôbec nevynikli. Som mohla našiť rovno obyčajné gombíky, nie? Tak som vzala zbytky červenej látky z čižmičiek, podžehlila vlizelínom, vystrihla štvorčeky a dala sa do aranžovania na pásy. Mala som ich vymerané. Ale...ako obvykle zle. :D Nevychádzalo mi to nijakovsky pekne. Takže mám na oboch koncoch "biele" miesta. Čo už.

Chybička sa pritrafila...nevšimla som si zamotanej nitky. Takýchto obnitkovaných hviezdičiek mám viac. :( (Nevýhoda pri vešaní.) To, že je bez čísla nevadí. Sa zatiaľ rozhodujem, či to mám očíslovať 25--28 alebo 27-30 .. kvúli tým dlhším adventom. :)

Celkovo...kalendár napokon vyzerá inak, ako som si predstavovala, ale sa mi v podstate páči. Trochu sa mi nepáči iba to, že ovísa dolu. Našťastie tie dva pásy aspoň trochu drží trám, no a ten tretí...to bolo núdzové riešenie, aby som ho nemusela skracovať. Keby tých dierovaných cvočkov bolo viac, bolo by to lepšie. Ale nesedelo by mi to potom dĺžkovo asi. (Ešte sa budem musieť veľa učiť, kým mi bude stačiť dvakrát meraťa a raz strihať. :D) A keby som nebola chcela mať pásy v strede trámu, tak by bolo asi lepšie ich posunúť na dolný kraj, aby čižmičky lepšie viseli. ... Tak možno na rok. :D

Manželovi sa však kalendár páčil. A dnes ráno bol vo vytržení, keď zistil, aký veľký balíček trčí z prvého dňa. (Vôbec mi nenapadlo vyskúšať, či sa tam zmestí, tak som z toho bola trochu vytočená včera pri plnení. :D) No a čo sa v krabičke skrývalo?

Obyčajný kľúč od domu. :))) Spoza polorozlepených očí (vstáva vždy skôr ako ja) som videla mužovu rozosmiatu tvár, keď otvoril škatuľku. Sa na tom dobre pobavil. Že už je vraj právoplatný člen domácnosti, keď má vlastný kľúč.

A prečo kľúč? Mali sme totiž len jeden a vždy som mu chodila otvárať, keď prichádzal z Prahy. Spočiatku sme si mysleli, že sa neoplatí dávať robiť nový, lebo sa mali meniť dvere. No...to tak skoro nebude, tak chcel kľúč. Dlho mi trvalo, kým som si na to spomenula v pravý čas (v obchode) a potom som posledné dni tŕpla, aby si ho nedal urobiť sám. Najmä v sobotu som striehla na chvíľu, kedy už konečne buchnú dvere. Šiel totiž na nákup a bola som v napätí, či si na to spomenie alebo nie. Výhovorka typu: "ja ho už mám, len ho musím nájsť" by asi bola trochu zvláštna. Ale možno nie, lebo v tom neporiadku sa nám veci strácajú často. Alebo tu máme nájomníka Alzhaimera? To dúfam ešte nie! :-o

Takže, HURÁ! Kalendár je hotový. To, že darčeky stáli na druhej, tretej, štvrtej, ... koľaji, ma zatiaľ netrápi. Aj keď dnes som sa trochu vážne zamyslela nad tým, že do vianoc už len 3 týždne ostávajú. No...ale pokojne, pokojne, je advent!

A keďže je advent, mrzelo by ma, keby sme nemali veniec. Tak sme v sobotu sa vybrali na prechádzku do lesa na pár vetvičiek. Nemuseli sme ísť však ďaleko. Muž zazrel porúbané stromy, resp. ich pozostatky, a tak som si narezala z nich. Neviem síce ako dlho už ležali na zemi, takže možno uschnú skôr ako prídu vianoce, ale aspoň som nemusela devastovať žiadny stromček.

Mala som síce nervy pri jeho tvorení, bo nešlo mi utvoriť kruh a furt to bolo nejaké kostrbaté a tak som ho dvakrát rozobrala. Rozobrala je slabé slovo! Ak mám byť úprimná, jedenkrát som ho roztrhala. :D (Ono to asi na smiech nie je, ale do plaču mi bolo včera, že som taká nemožná.) Potom som sa pozviechala, zašla dolu do pivnice nájsť dáky tvrdý drôt, vytvorila som z neho trošku šišatý kruh, no a potom to už šlo skoro samo. Tak som ho aspoň uviazala do kruhu a zdobenie si nechala na dnes - ráno múdrejšie večera. Že zdobenie. No...poukladala som naň pár šišiek, strčila tie chlpaté chuchvalce čohosi, čo som ušmykla na sobotnej prechádzke a pridala pár hviezdičiek. Na stuhu som už nemala chuť. Na jednom venci stačia dve rôzne fialové, nemusia byť tri. :D Proste som sa nestrafila so sviečkami. Mala som ich radšej kúpiť biele. :D Smola. Čo narobím, keď som v obchode nepremýšľala? Manžel aj tak vyhlásil, že mašličky nemusí. A ja po takýchto hláškach potom uvažujem, či ma chce iba nejako uchlácholiť, aby som nebola nešťastná, alebo je to ozaj pravda. Som totiž presvedčená, že aj keby tam tie stužky boli, tak by povedal, že veniec je krásny. :))

Myslím, že k farbe kvetináčikov už nedopasujem sviečku nikdy. :D Odtieň je môj výtvor, to asi nevyrábajú sviečky v každom odtieni. :)))

A horíme. Nedočkavosťou na príchod.

Neviem, či sa mi minulý rok podaril krajší veniec alebo nie, ale do tohto nášho stavu sa náramne hodí a hlavne je náš. Nič prečačkané by som mať nemohla, lebo by to tu momentálne vyzeralo ako päsť na oko. :) Ale rozhodne som nedospela do stavu, že by som ho šla dať posvätiť do kostola. :D Také veľké sebavedomie vskutku nemám. Najmä po tej prehliadke vencov, čo som dnes ráno videla. Hihi.

Končím tento prvoadventný príspevok. Už tu nebudem nič ďalšie vpisovať (iba že muž upiekol v sobotu bábovku, to ho musím pochváliť ešte!). Príjemný večer prajem všetkým a hlavne pokojný predvianočný čas. Bez zbytočných zhonov a nervov v tomto konzumnom svete. Vianoce aj tak nie sú o upratanom dome, plnom stole jedál a kope darčekov. Nie? Aj keď...všetko z vymenovaného poteší. :D

Ahoj!