Tak veľmi by

som niečo robila, až sa mi nechce nič. :))) Mám toho toľko v pláne, až sa neviem k ničomu dokopať. Iba ak k vymýšľaniu nových aktivít, vecí, ...

Ale zopár udalostí sa predsalen udialo. I nejaká tá zvláštnosť sa našla.

Udalosť číslo 1 (tragikomická, bez fotodokumentácie):

V kuchyni som šampónovala koberec. Starý, roky zanedbávaný. Konečne som sa k tomu odhodlala. K nevôli Kvetinky, pretože skoro deň bola zavretá v postieľke, aby nelozila po mokrom koberci. A viete ako to dopadlo? Nuž, na druhý deň, po uschnutí koberca, sa mal ten čistý krásavec povysávať. Keďže máme vodníka, ak už ho vyťahujem, tak prebehnem celý byt. No a tak to dlho trvalo. A ešte som si to predĺžila, lebo vo finále, keď mi už chýbalo iba povysávať asi jeden meter štvorcový, tak sa mi ten vysávač prevrhol. Na tú horšiu stranu. Takže sa mi vylial obsah na čistý koberec, ktorý tým pádom prestal byť čistý. A nielen to. Kvetinke pukli z toho nervy, keď zistila, že síce už nevysávam, ale zmätene a rozčúlene behám hore-dolu. :D Takže upratovanie som zakončila za všeobecného "jasotu" našej malej.

Pár dní potom sme s mužom ešte odstránili strapce z jedného okraja, lebo ich mala furt v ústach a prišlo mi to ozaj hnusné. Chyba! Myslím, že kobercu bude rýchly koniec. (Mne to až tak nevadí, ale psssst. :D) Bude sa párať. Ale to ozaj nevadí. Beztak púšťa strašne chlpy. :)

Udalosť číslo 2 (zvláštna):

Boli sme s Kvetinkou na prechádzke a doniesli sme si podivné tobolky plné semien. To sa nedá nazvať semienko. To je priveľké na semienko. :))) A vlastne to ani nie sú tobolky. Skôr toboly. :D Veľa semien som vypustila do vetru priamo na lúke. Tak nádherne fúkalo. Tak krásne to lietalo. Neviem, čo je to za rastlinu, lebo si ju nepamätám z jari ani z leta. Avšak semená sú fajnové. Také páperká hebké. Ako plyš. Len sa pomaznať. Ňu, ňu, ňu. :)

Strčila som ich do "vázy" a pridala žltý list, nech je to trochu farebnejšie.

Udalosť číslo 3:

Dostala som už pred skoro dvoma mesiacmi kuchársku knižku. :D Kuchařka ze Svatojánu od Evy Francové. Niektoré recepisy sa zdajú byť zaujímavé, takže som odhodlaná ich vyskúšať. Naposledy varil muž, vybral si Ratatouille. Fajnové to bolo. Snáď nie iba kvôli tomu, že mi chutí tak famózne všetko, čo nevarím ja. :D Foto nie je. No ale varila som podľa knihy aj ja - už dvakrát. Jeden recept ešte určite predstavím, keď urobím druhý pokus. No a ten druhý je toto:

Kto háda rafaelo, mýli sa. Sú to, prosím pekne, tvarohové knedlíky. Cesto pozostáva len z 500g tvarohu (nie vaničkový), 2 vajec a 10 lyžíc krupice. Vskutku lepivé cesto, ktoré som sa bála hádzať do vriacej vody. A nielen preto, že nemám rada vriacu vodu, ktorá na mňa prská. Myslela som, že sa pri miešaní všetky knedličky rozpadnú. Nerozpadli sa. A aj keď sa originál podával s jahodami, na jeseň mi prišla vhodnejšia varianta jablková. Tak som povarila chvíľu jablká s cukrom a vhodným korením (škorica, klinček a badyán).

Hladká verzia je vďaka umúčeným rukám.

Uvareným je očividne šumák, či boli ruky múčené abo nie.

No a posledná udalosť, avšak nie menej dôležitá:

Konečne som sa dopracovala k tomu, aby som zdokumentovala, ako sa u mňa majú kvetiny zelené zo Zelenej výmeny. Takže takto:

Zelenec č.1

Aloe a bambus č.1 (Uschnutý granátovník si nevšímajte. Ani jeden mi neprežil odlúčenie od odoslaných kamošov. :( )

Zelenec č. 2 a 3

Neznámočo. :)

Zabudla som odfotiť ešte jeden zasadený bambus a 2 ešte stále čakajúce na korienky. Snáď to neva.

Kto vie, ako zabrániť tvorbe hnusného kvetináča, nech sa ozve. Ja si neviem rady, prečo tak strašne "pení". Už sa mi to dávno nestalo. Kvetináč som pred sadením maľovala, vypálila. Je pravda, že som ho zabudla namočiť do vody. Hmm. Ale to som nerobila ani s inými kvetináčmi a nerobia mi toto. :(

Majte sa pekne. Ja už bežím do postele. :)

Márnosť šedivá!!!

POMOC!!!

Prečo sa mi v bloggeri objavuje len jeden príspevok a nie všetky naposledy pridané blogy, ktoré sledujem? U kohosi som už čítala tento problém, ale netuším u koho a nemám teda potuchy, či to daná osoba vyriešila a či to vôbec vyriešiť ide!
Vie niekto? Ozaj nemám čas preklikávať sa v zozname a scrolovať horedolu, kto čo pridal, aby som sa mohla pozrieť, čo je nové u vás. Ach joj! :(

Skutočný príbeh, ktorý napísal život. :)

A čo sa ešte dnes stalo? Nuž, toto: (ale pozor, je to dlhý príbeh)

Záchranári a kamienok

Kde bolo i nebolo, skoro na konci Brna to bolo. Pretože presne tam sa nachádza jedno ihrisko, na ktorom sa koná už niekoľko rokov stretnutie malých kamienkov a kamienok.

Prečo trvá tak dlho? Jednak je to ich úloha – ostať na mieste a jednak musia prebrať veľa dôležitých vecí. Najdôležitejšia je otázka spočítania kusov. Kamienky nabrali dojem, že sa ich počty zmenšujú a to sa predsa musí nahlásiť na patričné úrady, aby doplnili stavy. Že ako je to možné? Nuž, je veľa spôsobov, ako sa to stáva.

Častokrát do nich niekto kopne a vykopne ich mimo ihrisko až do trávy. A to je koniec kamienkov. Pre nich je tráva hotová džungľa, nevidia na cestu a nemôžu trafiť domov. Mnohým sa to nikdy nepodarilo a tí šťastní, ktorí našli cestu domov rozprávajú čudné príbehy o hučiacom stroji naháňajúcom strach nielen kamienkom ale aj všelijakým chrobákom, i o tom, ako tráva po prechode takého stroja plače, pretože si chcela nechať dlhé vlasy.

Niekedy sa nájde chlapček alebo dievčatko, ktorí vyhadzujú kamienky za hranice len tak, z detského neuváženého rozmaru. Darmo im rodičia vravia, že to nemajú robiť. Možno sa pýtate prečo. No ale to je predsa jasné! Keby sa vyhádzali z ihriska všetky kamienky, ihrisko by bolo holé, bola by mu zima a aj deti by nemali zábavu v prehŕňaní sa v kamienkoch, hĺbení jám, brázdení kamenných ciest. Namiesto kamennej podložky by bola hlina a to by bol koniec. Na ihrisko by sa dalo chodiť iba počas horúcich dní, nikdy nie po daždi, pretože by tam bolo iba lepkavé blato.

Ďalšia dôležitá vec, ktorá je v riešení, sa týka veľkosti a farby. Mnohí a mnohé kamienky chcú, aby žili nejako usporiadane, podľa veľkosti a farby. Ale uznajte, je to možné pri takom veľkom počte, aby sa triedili? Väčšina je proti tomu. Ako argument dávajú to, že by bolo nutné ihrisko uzavrieť na dobu neurčitú, ktorú sa nik neodváži ani len náhodou stanoviť. Pretože triedenie takého obrovského počtu by mohlo zabrať aj 5 rokov.

Uznajte...ako by sa dalo triediť také množstvo tak odlišných kamienkov. A koľko kamarátstiev a rodín

No a niekedy sa stane, že si nejaké dievčatko chce vziať kamienky domov. Nikto ešte nezistil, prečo sa to deje. Ale stáva sa to a aj o tom je celý príbeh.

V jednu slnečnú decembrovú nedeľu bola malá Idka na prechádzke a cestou na vlak sa šla pozrieť na ihrisko. Vyskúšala všetky atrakcie, ale najviac ju zaujali práve maličké kamienky. Napriek tme jej padol jeden kamienok do oka a vzala si ho so sebou. Čo sa však nestalo! Kamienok bol maličký a Idka naň nedávala dobrý pozor. Pustila ho a kamienok sa stratil. Aspoň podľa oficiálnej verzie, ktorá bola riadne zaprotokolovaná – každá strata sa musí predsa hlásiť! Ja si však myslím, že utiekol. Pretože na ihrisku mal celú rodinu a veeeľa kamarátov. Vôbec sa mu nechcelo ísť niekam, kde by bol sám celé dni, pretože Idka chodí samozrejme do škôlky. Takže využil svojej maličkosti a neopatrnosti dievčatka a zmizol. Keby však vedel, čo tým spôsobil! Možno by sa rozhodol inak. Keď to totiž Idka zistila, začala strašne plakať. Chcela naspäť svoj kamienok a nepomáhali žiadne náhrady, ktoré jej ponúkali rodičia. V tej tme sa im totiž nepodarilo nájsť správny kamienok. Aká škoda, že všetky ostatné odmietala. Pretože boli často ešte oveľa krajšie a i väčšie, ktoré by sa rozhodne nikam nechceli zatúlať. Ako by sa mnohé z nich potešili, keby si ich niekto vzal domov, do tepla.

A keďže plač neprestával, zavolali rodičia na záchrannú stanicu a posťažovali si na svoj problém. Že či pre nich môžeme niečo urobiť – a to zachrániť kamienok! Nie je problém, hlásila stanica netušiac, do čoho ide. Ako mohla nevedieť, že hľadať kamienok môže byť úloha ťažšia ako hľadať ihlu v kope sena. Zapísala si teda lokalitu, kde sa udiala tá nepríjemná vec a na druhý deň za svetla sa vybrala hľadať kamienok. Prešla celú cestu tam i späť a kamienka nikde. Ako je to možné? Čudovala sa Maja. Veď tých kamienkov nebolo na ceste tak veľa. Premýšľala a premýšľala, až jej napadlo, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa kamienok pobral domov. Nevedela si predstaviť, ako by to dokázal, ale nakoľko nepozná kamienkové schopnosti, nechcela ho podceňovať. Boli len dve možnosti. Ba vlastne aspoň tri. Buď trafil domov alebo zablúdil alebo ho cestou schmatol nejaký vták - zberateľ. Aj keď, podľa popisu nebol lesklý, takže straka by si ho ani nevšimla. Maja teda zavrhla všetky možnosti okrem prvej a vybrala sa na ihrisko. Keď však zbadala, aké je ihrisko veľké a kooooľko kamienkov tam je, trošku sa zľakla, či sa jej to podarí. Podľa udaného popisu (vajcovitý tvar, biela farba) sa však napokon dopracovala až ku kamienkovi Petríkovi. Pretože Petrík bol presne ten utečenec, ktorého hľadala. Našťastie nebol zbabelý a na výzvu sa ukázal sám. Inak by Maja musela prehľadávať ihrisko asi až do súdneho dňa, keďže predpokladala, že ho neschmatla cestou straka ani sa nestratil. :)

Nastalo dlhé spisovanie protokolu a preberanie udalostí. Čo sa stalo, kto urobil chybu, ako sa dá napraviť a pod. Kamienok nezatĺkal fakty. Priznal sa sám a bez mučenia, že utiekol. Najprv sa galantne predstavil ako Petrík III. z rodu Skalkovitých. Ako dôvod uviedol to, že má na ihrisku širokú rodinu a ešte viac kamarátov a bolo mu ľúto, že mu Idka nenechala ani čas na rozlúčku s nimi. Chápal však, že sa ponáhľala na vlak. Keď si Maja s Petríkom vyjasnili všetky okolnosti, nastalo vyjedávanie, ako situáciu vyriešiť, preberali sa všetky pre a proti. Idka sa nechce Petríka vzdať. Petrík by aj šiel, ale je to príliš ďaleko, aby mohol navštevovať svojich známych tak často, ako by sa mu chcelo. Dlho všetci premýšľali, až niekoho napokon napadlo, že by Petrík mohol odcestovať aspoň s časťou rodiny do centra. Petrík je dobrodruh, takže tú možnosž privítal. Aspoň sa pozrie do iného kúta sveta. Rodinu sa síce nepodarilo presvedčiť celú, ale pridali sa aj nejakí veľmi dobrí kamaráti. Dohoda sa uzavrela tak, že v prípade potreby (ak sa nezastaví klesajúci trend počtu kamienkov a kamienok) sa buď vrátia po čase domov, alebo zoženú za seba nejakú náhradu z iného ihriska, čím sa ich cesta zmení na výmenný pobyt čo by bolo najlepšie riešenie už hneď od začiatku. Ako to však dopadne, to vie len Idka. A možno ani ona nie. Ktovie?

A tu už je Petrík so svojimi príbuznými a kamarátmi dobrodruhmi, ktorí sa odhodlali ho sprevádzať na jeho novej ceste.

V každom prípade, večer volala Idkina mamka na záchranársku stanicu, či sa akcia podarila a všetci boli radi, keď sa dozvedeli, že misia bola úspešná.

Geniálne !!!

Ono to funguje.

Musím sa priznať, bola som voči tomu skeptická a pristupovala som k tipu s predsudkami, že ľudia často preháňajú.

A o čo ide? Ako som už písala, máme v obývačke krb. Je to síce krbová vložka s teplovodným výmenníkom, ale to je príliš dlhý názov, tak...prvé tri písmenká stačia. :) No, a buď máme zlé drevo (vraj ihličnany nie sú dobré), alebo je vlhké (schlo síce 80 rokov pod deravou strechou :) ), alebo nevieme páliť (kdesi som čítala, že sa sklo samo čistí, ak je teplota 140-240°C ... hm), alebo čo, ale máme po každom horení začadené sklo. A keďže zakaždým sa mi to čistiť nechce, špiny pribúda, až napokon cez sklo nevidieť (oheň to nejako presvieti, ale keď je "tma", tak dovnútra nevidieť už po dvoch podpáleniach - čo možno nie je na škodu, pretože ani vnútri to nevyzerá lákavo :D).

Dala som sa teda do gúglenia, čím to vyčistiť. A viackrát som sa stretla s tým, že to ide aj bez chémie. Stačí k tomu mokrý obrúsok a ... POPOL. Vyskúšala som to a je to super. :D Popola bude furt dostatok, takže černota na skle sa bude dobre likvidovať. Možno sme to nemali až v takom hroznom stave, takže to šlo bez problémov dolu, ale každopádne to funguje. Ocot s vodou nezabral. Nemám síce fotodôkaz pred a po, ale čo už so mnou.

Vedela som, že kedysi sa hrnce drhli obyčajným pieskom a na záhrade je malá kôpka. Bála som sa však, že sklo bude nielen čisté, ale aj poškriabané, takže som rada, že som našla popolovú obmenu čistenia. Ktovie, skúsim s tým vydrhnúť niekedy aj pripálený hrniec. :D (Keď bude niekedy kuchyňa.) A najlepšie na tom je, že to nelezie do peňaženky a nemusím pri čistení dýchať hnusné smrady.

No! A ešte ukážem jeden nachystaný vianočný darček, ktorý vznikol už počas tvorenia do kvetinovej výmeny.

Manžel mi zachránil od vyhodenia (!!!) tento obal. Začudovala som sa veruže, pretože nie je zberací typ. Ale vraj si povedal, že ja by som ju určite chcela. A čudovala som sa vlastne dvakrát, pretože ju vyhodila svokra, ktorá by skladovala všetko. :)

Výborne sa hodí na sušení bylinky. Jednu máme plnú medovky, druhú nechtíka. A tak som si povedala, že tretiu skúsim polepiť nejakou servítkou a darujem ju krstnej. Snáď sa jej bude páčiť a hodiť na niečo.

Takto vyzerala servítka. Spotrebovala som z nej skoro všetko. A kopec ďalších servítok mi ostalo.

A tu je hotová v prestrojení. Už len premyslieť, čo do nej. :)

A takto vyzerá hotový produkt.

Čo sa týka MIX ITu...dostali sme minulé vianoce od švagra každý jednu dózu. Dve boli tie modré s jedným druhom müsli, jedna (moja) bola iná, v ktorej bolo na ochutnávku 5 rôznych balíčkov. Musím povedať, že som si pochutila. Každá zmes bola niečím zvláštna a zaujímavo skombinovaná. Ani som sa nepýtala, či to švagor "namiešal sám", alebo to mali v ponuke. Odpoveď: "to Ježíšek" poznám vopred. :D Len v jednom balíčku sa ocitlo pár orieškov, ktoré boli trochu zatuchnuté. Trošíčku to skazilo dojem, ale tomu sa dá asi pri výrobe ťažko vyhnúť. Nie všetko je viditeľné vizuálne. Celkový dojem bol však dobrý, chutný a preto, kto má rád müsli, odporúčam. Nielen ako tip na vianočný darček. :)

Majte pekný deň.

Včera som

sa konečne dokopala k tomu, aby som trochu upravila tú bielu "vázu" s jesennými sušienkami. Mala som zbytkovú svetlohnedú. Bola namiešavanú pri príležitosti maľovania jednej skladačky na akciu pod názvom VRAH.

Nieee, nemajte strach, nevraždí sa tam. Celé znenie je: Velká říjnová akční hra s podtitulom vrah vašich nohou i mozků. Jedná sa dvojdenný pochod, kde týmy (je to pre mládež od 14 rokov a dospelých) riešia šifry, hľadajú stanovištia a na niektorých obslužných plnia aktivity. A práve na jednu aktivitu som robila veľkú skladačku, ktorú som však odfotiť nestihla v tom zmätku, aby som to stihla včas. (Nebudeme si nič nahovárať, robila som to na poslednú chvíľu. :D) Je to jedna z príma akcií, ktorú už niekoľko rokov usporadúva Statek, o. s.. Keby to niekoho zaujalo, určite sa mrknite na stránky, vo fotogalérii sú fotky nielen z tohtoročnej hry, ale aj z iných akcií a predošlých rokov.

No a takto vyzerá môj maľovací pokus:

Nechcelo sa mi babrať s olepovaním jednotlivých pruhov, tak je to také trochu strapaté a to špinavé okno si nevšímajte. :D Ešte naň nedozrel čas. :)

A ešte som sa nakopla a začala vyrábať darček pre malého synovca - sluchové pexeso zo zápalkových škatuliek. Inšpirovala som sa tu. Kindervajíčka však už nie sú to, čo bývali (a kupovať nám dvom hromadu kinderiek ??? :D) a tak som sa rozhodla, že zápalková škatuľka bude lepšia. Tým, že je plochá, ju môžem využiť aj na klasické obrázkové pexeso, keby to sluchové nezaujalo. "Plnky" už mám premyslené, lebo pexeso bol ďalší adept na vyššie spomínanú hru, nestihlo sa však už do nej zaradiť. Možno na rok. Ja mám však teraz o trochu času naviac, lebo premýšľanie odpadá. Musím iba vymyslieť, ako zabrániť vypadávaniu maku. :D Niečo mi už napadlo, a tak uvidím, či to bude funkčné.

Do konca mám ešte ďaleko. Zatiaľ mám krabičiek na 10 párov. To mi príde málo. Snáď zoženiem ešte rovnaké krabičky.

Začala som už robiť darček do vianočnej výmeny, ale z pochopiteľných dôvodov ho ukazovať ešte nebudem. Akurát som si trochu zavarila, lebo keď to manžel zbadal, ta sa pýtal, či budeme mať aj my také. :D No...ta asi budeme musieť, keď ho to tak zaujalo. :) Dokonca si sťažoval, že škoda, že nemáme nejakú poličku, aby sa to tam dalo vystaviť. Skoro som vyvalila oči. Úplne ma prekvapil, že je ochotný mať také "prachchytajúcezbytočnosti". :)) Zatiaľ to však nehrozí. Ešte stále sme v núdzovom režime a asi dlho ešte budeme. Betónová podlaha začala nejako podivne vibrovať, napriek tomu, že je nová. Síce leží na trámovom strope, ale...to by snáď vŕzgala už od začiatku, nie? No, snáď s tým nebude vážny problém a nepretiahne sa dokončenie kuchyne o ďalší mesiac a pol. Som náramne zvedavá, či budeme mať do vianoc hotovo!

Napriek našej neexistujúcej kuchyni mám k dispozícii plne fuknčnú dolu o svokry. A tam som dnes ukuchtila toto:

Zloženie: olej a maslo, malá cibuľka, voda, 1 karfiol, soľ, 2 mrkve, 1 zemiak, 4 strúčiky cesnaku, 1 rapík zeleru,  majoránka, muškátový kvet, bujón (bylinkový s oliv.olejom)/"vegeta" a ocot na dochutenie, 2x smotana na varenie, hladká múka

Pôvodne som mala namyslený úplne iný obed, ale muž (ktorý nie je doma) ma sprdol, že v chladničke mám smotany, ta nech ich spotrebujem. :D Tak som sa snažila nájsť nejaký recept na nete, ale napokon som si uvarila po svojom. PC ostal aj tak na poschodí a nebudem ho prenášať ani behať hore dolu.

Kupodivu som to uvarila rýchlo. Ja! Slimák všeobecný a nemotorný. :D

Najprv som trochu obvarila karfiol v slanej vode. V druhom hrnci som na troške olivového oleja opražila cibuľku, pridala potom ešte trochu masla a jeden na kocky nakrájaný zemiak a rapík zeleru, dve nastrúhané mrkve a prelisovaný cesnak s majoránkou a muškátovým kvetom (orech som nenašla) a pražila až kým neprihorelo. :D Potom som do toho zliala vodu z karfiolu, pridala kocku bujónu a nechala variť. Nie však dostatočne dlho, lebo celer bol ešte furt taký nejak chrumkavý. Ale...bola som už hladná. Tak som tam trošku vyčrpla octu, rozmiešala v jednej smotane múku a priliala. Na múku nemám odhad, takže som musela ešte rozrábať vo vode. Potom som tam dala druhú smotanu a vsypala karfiol. Mala som chuť ešte na trošku kyslejšie, ale bála som sa, že sa mi uleje a bude prekyselená. Tak som už len pridala trošíčku vegety a chvíľku povarila. Nad tuhým zelerom som prižmúrila oko a naložila na tanier. Fajné to bolo, problém polievok je obvykle ale ten, že pretečú žalúdkom a ja som zase hladná! Takže idem dačo ešte pod zub pohľadať. :)

LOV !

Je ráno, 7.07. Sobota. Po nie veľmi kvalitnej noci sa prebúdzam na nejaký šuchot. Tak je to pravda! Máme v dome niečo živé!! (Už v noci som počula, že čosi šuští. Máme síce v izbe na kope kopec tašiek, ale keďže sú tam dosť stabilne a bez pohybu, nešlo mi do hlavy, prečo by zrazu mali nejako šuchotať.) Som iba dúfala, že to nie je nejaký veľký pavúk, ktorý prepletaním ôsmich nôh na šušťavých taškách robí hluk. Avšak vzhľadom k tomu, že popri šuchote moje uši zachytili už aj zvuk hryzavý, či chrumkavý, bola som si skoro istá, že to pavúk nebude. Odľahlo mi. Nemala som záujem chytať pavúka. Brrr. 

Votrelec si nerobil žiadne starosti s tým, že som vstala z postele a chodím po izbe. Žiadny pud sebazáchovy? Nevadí. Nech si trčí v sáčku. Vedela som, v ktorom je. :) Zišla som dolu do obývačky a vravím mužovi: máme doma asi myš. Myslel si, že si robím vtipy.* Keď som sa vracala z kúpeľne (pre istotu som si odskočila, aby mi necvrklo do gatí, keby ma to niečo vydesilo :D) a brala so sebou plechovku na odchyt, asi mu už došlo, že sa mi nesníva a nevtipkujem. Plechovka mi bola na nič. Lovec (či lovkyňa?) si naďalej nerobil starosti. Tie som mala iba ja, že jak vliezol do tašky, či je niekde diera, ktorou utečie a pod. Tašku som však chytila a....šuchot prestal. Ale iba na chvíľku. Keď som vzala druhú tašku, šuchot začal zas. Tentokrát už splašený. Mám ho/ju! Bola v tej prvej taške. :D 

Tak som zišla dolu s celým tým balíkom, stále dúfajúc, že nikde nie je diera. Naháňať po dome malú myšku, to nie je len tak. Vybehli sme vonku na záhradu (manžel zvedavec, ktorý uveril, tiež) a tam mu vravím: dones foťák. Snáď sa podarí vyfotiť. Keď prišiel a nachystal sa na cvakanie, otvorila som tašku. A chudinka vyplašená myš sa z nej nevedela dostať. Ale keď už bola von, ufujazdila tak rýchlo, že manžel iba zahlásil, že asi ju neodfotil. :) Tak tu ju trochu vidieť:

Po tejto akcii sme premýšľali, ako sa k nám dostala. No ako! Dierami predsa. Medzi podlahami a priznanými trámami je miesta dosť a sadrokartónové steny s vatou vytvorili tiež pekné bludisko pre malé myšky. Horšie je, že keď sa k nám dostala myš, môže k nám prísť aj pavúk. A nie jeden. Bleeeeeeh! Vyhlásila som stav pohotovosti: musí sa to čo najskôr zalištovať a diery zapraviť. A bude treba kúpiť plechovú krabicu na sladkosti. Mužík nechápal, na čo mi bude...ale potom pochopil, že už mám vybraté a nemá cenu sa naťahovať o (ne)potrebnosti. :D

Asi to bol nerozum, kupovať sladkosti tak predčasne pred adventom, ale časť som nakúpila pre istotu, nech aspoň na prvé dni niečo mám. Zvyknem zabúdať a to by bolo dosť netradičné - rozvešať prázdne ponožky. :D Napokon, keksíky sa nepokazia. S takou nečakanou návštevou som však nerátala. No čo už. Lieskovooriešková Fidorka chutí nielen ľuďom. :)

* Pripomenulo mi to príhodu, keď som pred rokmi prišla z tábora a spala asi 20 hodín vkuse...tak ma ráno zobudil tiež nejaký šramot. V paneláku. Čosi mi zbesilo poletovalo po izbe. Zistila som, že cez ventilačku mi do miestnosti vletela lastovička. Chudinka, celá vyplašená. Snažila som sa ju chytiť. Dalo to však zabrať. Nakoniec zaletela za skriňu a ja som myslela, že už je koniec, že tam zhynie. Netuším ako, ale v spolupráci s ňou samou (určite nevedela, čo v tom strese robí), sa mi ju podarilo chytiť. Vyšla som teda z izby a idem za rodičmi: mám lastovičku. A ukazujem im zovretú ruku. Viete si predstaviť, jak na mňa pozerali... Mysleli si, že sa mi sníva, že mám úpal abo čo. Ale keď mi vykukla z hrste hlavička vtáčatka, uverili. :) Vyšli sme teda na balkón a vypustila som ju. Snáď z toho nemala doživotnú traumu. :)

Celkovo mám "šťastie" na záchranné akcie tohto typu. Šla som raz z paneláku preč. Dalo by sa povedať, že som sa aj ponáhľala na autobus, tak som letela dolu schodmi nečakajúc na výťah. Ibaže ma zdržal zas nejaký vták. Už si nepamätám, či to bol mladý holub, nejaký drozd alebo iný druh operenca...len to, že tam splašene lietal a plieskal o sklo. Tak som otvorila okno a naháňala ho, nech sa strafí. Alebo som ho chytala? To už si nepamätám. Jedno je isté...mala som ísť asi na veterinu. :D Zvieratká, to je moje.

Záhada (a giveaway do tretice)

Dostala som večer chuť na niečo sladké. Sladkosti ani ovocie som nenašla, tak som si natrela chlieb s maslom a vytiahla z chladničky slivkový lekvár. 

Z roku 2005! 

Domáci. Bez konzervačných látok. 

Vie mi niekto povedať, ako je možné, že to vydržal s nami tak dlho a nepokazil sa? Otvorený bol už minimálne pol roka, ak nie rok. (Manžel lekvárový nie je a tak si málokedy spomeniem pri príprave večere na niečo také.) Tie obchodné ovocné podivnosti, obvykle s konzervantami, plesnivejú jedna radosť. :)

A čo s tou giveaway mám v poslednom čase? No, je ich jak húb po daždi. A cenám sa nedá odolať. Tekvicová je u Andrei. Kto má rád tekvice, nech skúsi šťastie. Zamatová, trvanlivá tekvica možno čaká práve na Teba.

Ako uspokojiť dvoch

maškrtníkov jedným banánom bez delenia?

Stačí kúpiť siamský banán. :) 

Ako som ho uvidela, chňapla som po ňom, lebo taký som videla tuším prvýkrát. A napriek tomu, že bol zdegenerovaný, tak bol mňam. Banány bývajú mňam. :) A to je dobre. Aj keď...chcela by som ochutnať pravý banán. Myslím tým pred chvíľkou odtrhnutý zo stromu. Ale to budem musieť za ním vycestovať. :)

A pár snímkov na spomienku na nedávny výlet na Konopiště. 

Pred zámkom bola zaujímavá krížová cesta, ...

...kde jednotlivé zastavenia nakreslili deti.

Typický obyvateľ zámockých záhrad ... ma povýšene okom ohodnotil a nechal sa zvečniť.

Model.

Zámok, kebyže si niekto nevšimol. :)

Bola tam aj mini zámocká zoo s lietajúcimi dravcami, ale mňa zaujalo prasa (tuším Ferda), ktoré prebudila k životu fretka.

Záber zo zámockej záhrady nesmie chýbať.

Cestou na vlak sme našli rozkvitnutú hubu.

A v Mesačnom údolí sme hľadali kešku.

A to je pre dnešok všetko.

Prajem príjemný ... veď už skoro víkend. :)