nedeľa 2. decembra 2012

Konečne ho mám(e) :-)



Nikdy som ešte sama veniec nerobila. Vždy sme ho mali doma. Čakal nás, kedy prídeme od školských povinností domov, aby nám pripomínal, že je čas čakania na Jeho príchod.
A hoci som možno mala nejaké myšlienky na jeho tvorbu mimo domova, predadventný čas mi vždy tak utiekol, že kým som sa spamätala, už ho nemalo zmysel robiť.
Vedela som však, že teraz musím. MUSÍM. Lebo keby som ho neurobila, bolo by mi veľmi ľúto. Mám totiž nový domov. S manželom. A intenzívnejšie sa nám bude čakať spolu, keď bude doma nejaká pripomienka na to, čo sa blíži. ...Hmmm, nemyslím tým zbesilé behanie po nákupoch. :-)
Doma sme mali, aspoň čo si pamätám, vždy klasický, okrúhly...a tak som ostala konzervatívna a zvyk nezmenila. Dokonca som sa nechala prehlasovať aj v prípade malinkatého pokusu môjho ja byť aspoň trochu iná, ako to bolo doma. A to vtedy, keď som našla okrúhly veniec so sviečkami rozmiestnenými inak ako do štvorca.
Je to náš prvý spoločný advent ... a chcela som, aby bol veniec dokonalý. Našla som inšpiráciu tu a keďže aj môj polovičiak zdieľal nadšenie z výtvoru, ktorý uvidel, moje kutilské myšlienky sa rozbehli kade-ľahšie a začali vymýšľať. Nakoniec čosi vymysleli a potom sklamane pozerali na nejakú ďalšiu internetovú stránku, že nie sú také inovatívne a originálne, ako si mysleli. :-D Ale nakoľko sa mi bežne stáva, že vymyslené veci dopadnú väčšinou inak, ako si predstavujem (najťažšie skúšky mávam v kuchyni :-/ ), nerobila som si z toho ťažkú hlavu, pretože čo ? Veľké mozgy môžu mať rovnakú myšlienku, ale podanie bude vždy iné.
Nuž som vymyslela konštrukciu na upevnenie kvetináčov, (ktorú sme zmenili asi 4x) a vybrali sme sa do obchodov zháňať kvetináče, sviečky, drievka. Sviečky máme dva druhy a aj tak nie som úplne spokojná. A drievka na konštrukciu? Nakoniec sme sa uchýlili k najjednoduchšej variante - kríži.
Obrázkový postup výroby  nebude, pretože foťák býva založený alebo neprítomný keď ho treba.
Začali sme však kvetináčikmi. Chcela som vyskúšať postup z toho blogu, kde som našla inšpiráciu...ale bez spomínaných ingrediencií. :-D U mňa je to normálne (aj v kuchyni) :-))). Jeden vzorkový kvetináč vyzeral aj celkom dobre, istý čas hral všetkými vhodnými farbami, od žltej, cez bielu a zelenú až som skončila u fialovej, ale neviem prečo som nakoniec nepoužila rovnaký postup maľovania. Avšak nevadí. Miešanie farieb na fialovú ma bavilo a dokonca som umiešala vhodný odtieň aj na druhýkrát...farba totiž strašne rýchlo schla. No...ale aby som bola presná...ono to asi tak úplne nie je fialová, ale keď pri tom nemám niečo klasicky fialové, tak mi to neva.
Potom nastal presun na východ, kde som okrem návštevy mala za cieľ nazbierať čečinu a nejaké šišky a iné lesné haraburdy na ozdobenie. Je tu však ešte malá postranná epizódka, že tá latka sa musela kúpiť na dvakrát. Nie preto, že som raz merala a dvakrát rezala...ale som asi megasklerotička a tak som latku nechala na polici vo vlaku a spomenula si na ňu, až keď bol vlak za hranicami. :-D
No, latku mi znovu kúpil, a potom aj narezal a upravil do kríža z veľkej ochoty môj najdrahší.
Vďaka telesnej indispozícii a rýchlemu stmievaniu sa to vyzeralo na veľký plač, že veniec nebude a všetko vyjde nazmar. Ale dnes sa nám podarilo pred mojím návratom ešte doobedu vyraziť do lesa pri meste, ozbíjať dva smreky, prehľadať trávu pod nimi kvôli šiškám, vyrýpnuť trochu machu (sušený mach zatiaľ považujem za zbytočnosť, ale predpokladám, že skúsenosť ma naučí, prečo sa používa sušený) a uštipnúť posledné tri šípky na kríku. Pred odchodom som uviazala veniec (dozdobený sušienkami asi frézií z kytíc od svadobčanov), o ktorom som si myslela, že bude len provizórny, že nevydrží ďalekú cestu vlakom a natrieskanom MHD. Vydržal. A vydržali aj susedia, keď som o pol ôsmej večer začala pribíjať a prišrubovávať kvetináče ku krížovému držiaku.
Držiak som vložila do kruhu, zistila, že kvetináčiky tancujú podľa toho, ako sa im chce, ale stredová šiška s nimi narobila poriadky. Vnútorný priestor venca okolo všetkých štyroch kvetináčosvietnikov som zahádzala šiškami rôznych veľkostí...že keď už som ich dovliekla domov, ta ich nebudem predsa vyhadzovať. :-) Rovnako dopadol aj mach...vzala som ho príliš veľa na tak malé svietniky...tak som ho uložila do kvetináčov väčších...uvidíme...či sa skôr rozmnoží mach, alebo obyvatelia v ňom. ... hmm, myslím, že budem nadávať, ak to druhé. :-D
No...a aby zase sviečky nelietali v kvetináčoch a mohli pekne horieť a neboli veľmi nízko položené, vyplnila som dno rôzne veľkými viečkami od PET fľašiek a voňavky a medzery medzi sviečkou a kvetináčom som zahádzala kamienkami, ktoré po rokoch od dovezenia z pláže konečne zase našli využitie. Možno posledné...ak ich sviečka zaleje z pomsty, že sa nemohla hýbať!
Tak snáď nám tie smrekové vetvičky vydržia do konca....a snáď ten nezbeda plamienok, ktorý sa vôkol seba rozhliada, čo je kde horľavejšie, nepôjde po machu, ktorý raz určite uschne. :-)

Tak čakajme...čakajme spolu, čo sa stane s ním, so mnou, s nami, keď príde zas k nám.

štvrtok 15. novembra 2012

Na Šumave

Zachcelo sa nám trochy vzduchu a byť spolu, nuž vydali sme sa do prírody. A aby sme nešli len tak blízko, pobrali sme sa rovno na Šumavu. Cestovali sme dlho predlho. Až sme docestovali do Hojsovy stráže. Víkend sme si užili celý, výletili sme oba dva dni.
V sobotu sme sa vybrali na prvý výlet a kochali sa prírodou a počasím, že nám umožnilo sa tak krásne kochať. :-)
V tom dome pred kostolom sme spali.



 







Kaplnka sv. Kunhuty pod Malým Prenetem

Jeden z účastníkov výpravy využil pauzu na oddych.

Kým táto výprava, početnejšia, sa nezastavovala a šla a šla a šla...

aby našla zablúdilcov, čo sa strachom chúlili k sebe.

Zelený ježko


V lese, jó, v lese na jehličí... Kvôli trpasličej svadbe nás nik nepohostil, keď sme zavítali na návštevu. Nikto nebol doma. :-(



:-) Na ceste do sauny. Moja prvá v živote.
A na druhý deň - bol deň druhý. :-) Zbalili sme sa (prečo sú tie víkendy také krátke???) a odložili si batohy na stanici, aby sme ich nemuseli so sebou vláčiť.


Hmla sa pomaly zahryzáva...

Utopený.

Zvedavé na okoloidúcich.

Teperíme sa po lúke. Cca 300 metrov. Smer neznámy, žltá značka v nedohľadne.



Žeby závoj lesnej víly?


A bežíme z vlaku (niektorí) pre batohy. Nestáli sme tak dlho ako sľubovala cvaklístka. Ale stihli to.

piatok 2. novembra 2012

Dlhý začiatok

Juj. Tak som asi vytvorila nový blog (musím nájsť nejaký náhľad, lebo tento texťák ako blog nevyzerá) a tým som sa ocitla v novom - pre mňa úplne neznámom - svete, ktorý mám v pláne pomaly objavovať, zisťovať aké mám možnosti. Bude to taký sťaby denník ... hm, výstižnejší popis bude asi veľmi nepravidelný občasník.

Ktovie, či prežijem aspoň rok. Tento rok (v podstate ako každý iný rok, lebo nikdy nevieme, čo presne nás čaká) bude totiž plný nových vecí, nových plánov a možno nebudem mať čas vysedávať za pc a objavovať... Ale musela som to už konečne skúsiť. Pretože z času na čas ma zachváti neprekonateľné nutkanie urobiť niečo pre mňa neobyčajné.
Jednou z takých neobyčajných vecí bol pokus o inštaláciu tučniaka na môj notebook (kamarát vravel, že ja to zvládnem)....neúspešný pokus som opakovala minimálne trikrát za sebou a zakončila opätovnou inštaláciou okien. Angličtina nepatrí k mojím silným stránkam. A keď sa k nej pripojí programátorský slang, tak je to nad moje sily.
No a podobných činov mám na konte viac. Najlepšie je, keď mám strašnú chuť robiť niečo, čo vôbec neviem...naposledy som sa pustila do kreslenia. :-))) Šak ja ani len podľa predlohy nenakreslím nič, čo by bolo obstojné. Leda tak vyfarbovanie omaľovaniek...to by mi šlo.
Ale odbehla som od témy - to sa mi stáva pravidelne, keď píšem a občas keď hovorím (nenahovorím toho veľa ;-) )

Chcela by som aspoň v stručnosti zhrnúť, prečo som si blog založila a čo od neho očakávam, ak to pôjde. (Som už asi poznamenaná seminármi z práce, kde na začiatku musíme povedať, čo od seminára očakávame.)
V prvom rade som to chcela skúsiť (pojednanie o tom už bolo). Ďalšie dôvody sú už praktickejšie.
Zdalo sa mi, že by to mohol byť vhodný spôsob toho, ako mať prehľad a rýchly prístup k rozmanitým veciam, návodom, nápadom. Na nete je toho veľa a obvykle zaujímavé veci nájdem, keď hľadám niečo úplne iné, ale keď potrebujem tú zaujímavosť, tak nie a nie ju nájsť. :-) A tiež mám dojem, že sledovanie aktivít na obľúbených blogoch je jednoduchšie, keď ich budem mať všetky po ruke. Pretože čo si budem navrávať...moja šikovnosť nedosahuje šikovnosti rúk mnohých tvorkýň / tvorcov, čo som už videla a ja sa rada aspoň pokochám, keď už nie som schopná takých krásnych výtvorov. Občas sa určite pokúsim niečo napodobiť, ale moja pedantnosť mi často bráni sa tešiť z výsledku, keď to porovnám s originálom. Niekedy mám originál len v hlave a aj tak je zle nedobre...pretože ak je pravda, že všetko, čo si človek dokáže predstaviť, to sa dá dosiahnuť, tak je logické, že ma štve, keď sa predstava a skutočnosť líši, nie? :-)
No a aby som iba nebrala od druhých, tak sa pokúsim aj trochu dávať z toho mála, čo sa mi podarí z času na čas urobiť. Rovnováha musí byť! Trochu mám strach, či sa pokusy budú páčiť, ale je to jedna z ciest ako zistiť, či ma blízki neklamú, keď vravia, že som šikovná. :-)
Jedno z očakávaní je teda, aké bude prijatie. A to druhé...dodržiavanie autorských práv na fotky, nápady,... Budem sa snažiť upozorniť v každom prípade, že niečo nie je z mojej hlavy, tak prosím o rovnaký postoj. V prípade, že sa mi to nepodarí, tak ma prosím nejako taktne upozornite - kritizovať sa má v súkromí. Nekazme si svet ohováraním a chválením sa cudzím perím.

Ale myslím, že už presahujem rozsah spomínanej stručnosti. Radšej preto končím. Na záver snáď len dodám, že návštevám patrí úcta a obdiv, že našli cestu.
A sebe prajem veľa nervov.