Minule

ma manžel po nákupe vyhnal na prechádzku. :D Tak som vzala foťák a bola vonku až do tmy. A tak som musela potom premazávať kopec fotiek. :)

Dáva mi zakaždým strašne zabrať, keď musím fotky mazať. Ak nie sú rozmazané, väčšina sa mi zdá dobrá. Každá mi je totiž blízka niečím iným - iné svetlo, iný posun, trochu iné zaostrenie, iný detail vynikne. Preto sa s mužom trochu naťahujeme pri povýletnom pozeraní na zábery.Ale zlepšilo sa to - ja statočne mažem a on sa snaží chápať môj pohľad na vec. :)

Mravce ešte žijú čulým životom.

Inak som za posledné dni tuším nič nevytvorila. Nejako som nemala "slinu" a v posledných dňoch som aj trochu ospalá. Žeby spavá choroba? :-o

V každom prípade sa však musím polepšiť. Najviac ma desí prvý december. :D Adventný kalendár podľa Ajkinej predlohy ešte stále nemá ako visieť. Neviem, či neprehodnotím miesto zavesenia - dnes v noci zase čosi v izbe šuchotalo. Nad ránom. Myslela som si, že sa mi to snívalo. Ale...keď som to povedala mužovi, pritakal. :) No a potom šupkydupky dokončiť darček do vianočnej výmeny - tiež u Ajky (A = Ajka, abnormálne akčná/aktívna :-D). A o darčekoch pre rodinu ani nehovorím. Jooooooooj, to už fakt musia byť vianoce??? :D

Geniálne !!!

Ono to funguje.

Musím sa priznať, bola som voči tomu skeptická a pristupovala som k tipu s predsudkami, že ľudia často preháňajú.

A o čo ide? Ako som už písala, máme v obývačke krb. Je to síce krbová vložka s teplovodným výmenníkom, ale to je príliš dlhý názov, tak...prvé tri písmenká stačia. :) No, a buď máme zlé drevo (vraj ihličnany nie sú dobré), alebo je vlhké (schlo síce 80 rokov pod deravou strechou :) ), alebo nevieme páliť (kdesi som čítala, že sa sklo samo čistí, ak je teplota 140-240°C ... hm), alebo čo, ale máme po každom horení začadené sklo. A keďže zakaždým sa mi to čistiť nechce, špiny pribúda, až napokon cez sklo nevidieť (oheň to nejako presvieti, ale keď je "tma", tak dovnútra nevidieť už po dvoch podpáleniach - čo možno nie je na škodu, pretože ani vnútri to nevyzerá lákavo :D).

Dala som sa teda do gúglenia, čím to vyčistiť. A viackrát som sa stretla s tým, že to ide aj bez chémie. Stačí k tomu mokrý obrúsok a ... POPOL. Vyskúšala som to a je to super. :D Popola bude furt dostatok, takže černota na skle sa bude dobre likvidovať. Možno sme to nemali až v takom hroznom stave, takže to šlo bez problémov dolu, ale každopádne to funguje. Ocot s vodou nezabral. Nemám síce fotodôkaz pred a po, ale čo už so mnou.

Vedela som, že kedysi sa hrnce drhli obyčajným pieskom a na záhrade je malá kôpka. Bála som sa však, že sklo bude nielen čisté, ale aj poškriabané, takže som rada, že som našla popolovú obmenu čistenia. Ktovie, skúsim s tým vydrhnúť niekedy aj pripálený hrniec. :D (Keď bude niekedy kuchyňa.) A najlepšie na tom je, že to nelezie do peňaženky a nemusím pri čistení dýchať hnusné smrady.

No! A ešte ukážem jeden nachystaný vianočný darček, ktorý vznikol už počas tvorenia do kvetinovej výmeny.

Manžel mi zachránil od vyhodenia (!!!) tento obal. Začudovala som sa veruže, pretože nie je zberací typ. Ale vraj si povedal, že ja by som ju určite chcela. A čudovala som sa vlastne dvakrát, pretože ju vyhodila svokra, ktorá by skladovala všetko. :)

Výborne sa hodí na sušení bylinky. Jednu máme plnú medovky, druhú nechtíka. A tak som si povedala, že tretiu skúsim polepiť nejakou servítkou a darujem ju krstnej. Snáď sa jej bude páčiť a hodiť na niečo.

Takto vyzerala servítka. Spotrebovala som z nej skoro všetko. A kopec ďalších servítok mi ostalo.

A tu je hotová v prestrojení. Už len premyslieť, čo do nej. :)

A takto vyzerá hotový produkt.

Čo sa týka MIX ITu...dostali sme minulé vianoce od švagra každý jednu dózu. Dve boli tie modré s jedným druhom müsli, jedna (moja) bola iná, v ktorej bolo na ochutnávku 5 rôznych balíčkov. Musím povedať, že som si pochutila. Každá zmes bola niečím zvláštna a zaujímavo skombinovaná. Ani som sa nepýtala, či to švagor "namiešal sám", alebo to mali v ponuke. Odpoveď: "to Ježíšek" poznám vopred. :D Len v jednom balíčku sa ocitlo pár orieškov, ktoré boli trochu zatuchnuté. Trošíčku to skazilo dojem, ale tomu sa dá asi pri výrobe ťažko vyhnúť. Nie všetko je viditeľné vizuálne. Celkový dojem bol však dobrý, chutný a preto, kto má rád müsli, odporúčam. Nielen ako tip na vianočný darček. :)

Majte pekný deň.

Včera som

sa konečne dokopala k tomu, aby som trochu upravila tú bielu "vázu" s jesennými sušienkami. Mala som zbytkovú svetlohnedú. Bola namiešavanú pri príležitosti maľovania jednej skladačky na akciu pod názvom VRAH.

Nieee, nemajte strach, nevraždí sa tam. Celé znenie je: Velká říjnová akční hra s podtitulom vrah vašich nohou i mozků. Jedná sa dvojdenný pochod, kde týmy (je to pre mládež od 14 rokov a dospelých) riešia šifry, hľadajú stanovištia a na niektorých obslužných plnia aktivity. A práve na jednu aktivitu som robila veľkú skladačku, ktorú som však odfotiť nestihla v tom zmätku, aby som to stihla včas. (Nebudeme si nič nahovárať, robila som to na poslednú chvíľu. :D) Je to jedna z príma akcií, ktorú už niekoľko rokov usporadúva Statek, o. s.. Keby to niekoho zaujalo, určite sa mrknite na stránky, vo fotogalérii sú fotky nielen z tohtoročnej hry, ale aj z iných akcií a predošlých rokov.

No a takto vyzerá môj maľovací pokus:

Nechcelo sa mi babrať s olepovaním jednotlivých pruhov, tak je to také trochu strapaté a to špinavé okno si nevšímajte. :D Ešte naň nedozrel čas. :)

A ešte som sa nakopla a začala vyrábať darček pre malého synovca - sluchové pexeso zo zápalkových škatuliek. Inšpirovala som sa tu. Kindervajíčka však už nie sú to, čo bývali (a kupovať nám dvom hromadu kinderiek ??? :D) a tak som sa rozhodla, že zápalková škatuľka bude lepšia. Tým, že je plochá, ju môžem využiť aj na klasické obrázkové pexeso, keby to sluchové nezaujalo. "Plnky" už mám premyslené, lebo pexeso bol ďalší adept na vyššie spomínanú hru, nestihlo sa však už do nej zaradiť. Možno na rok. Ja mám však teraz o trochu času naviac, lebo premýšľanie odpadá. Musím iba vymyslieť, ako zabrániť vypadávaniu maku. :D Niečo mi už napadlo, a tak uvidím, či to bude funkčné.

Do konca mám ešte ďaleko. Zatiaľ mám krabičiek na 10 párov. To mi príde málo. Snáď zoženiem ešte rovnaké krabičky.

Začala som už robiť darček do vianočnej výmeny, ale z pochopiteľných dôvodov ho ukazovať ešte nebudem. Akurát som si trochu zavarila, lebo keď to manžel zbadal, ta sa pýtal, či budeme mať aj my také. :D No...ta asi budeme musieť, keď ho to tak zaujalo. :) Dokonca si sťažoval, že škoda, že nemáme nejakú poličku, aby sa to tam dalo vystaviť. Skoro som vyvalila oči. Úplne ma prekvapil, že je ochotný mať také "prachchytajúcezbytočnosti". :)) Zatiaľ to však nehrozí. Ešte stále sme v núdzovom režime a asi dlho ešte budeme. Betónová podlaha začala nejako podivne vibrovať, napriek tomu, že je nová. Síce leží na trámovom strope, ale...to by snáď vŕzgala už od začiatku, nie? No, snáď s tým nebude vážny problém a nepretiahne sa dokončenie kuchyne o ďalší mesiac a pol. Som náramne zvedavá, či budeme mať do vianoc hotovo!

Napriek našej neexistujúcej kuchyni mám k dispozícii plne fuknčnú dolu o svokry. A tam som dnes ukuchtila toto:

Zloženie: olej a maslo, malá cibuľka, voda, 1 karfiol, soľ, 2 mrkve, 1 zemiak, 4 strúčiky cesnaku, 1 rapík zeleru,  majoránka, muškátový kvet, bujón (bylinkový s oliv.olejom)/"vegeta" a ocot na dochutenie, 2x smotana na varenie, hladká múka

Pôvodne som mala namyslený úplne iný obed, ale muž (ktorý nie je doma) ma sprdol, že v chladničke mám smotany, ta nech ich spotrebujem. :D Tak som sa snažila nájsť nejaký recept na nete, ale napokon som si uvarila po svojom. PC ostal aj tak na poschodí a nebudem ho prenášať ani behať hore dolu.

Kupodivu som to uvarila rýchlo. Ja! Slimák všeobecný a nemotorný. :D

Najprv som trochu obvarila karfiol v slanej vode. V druhom hrnci som na troške olivového oleja opražila cibuľku, pridala potom ešte trochu masla a jeden na kocky nakrájaný zemiak a rapík zeleru, dve nastrúhané mrkve a prelisovaný cesnak s majoránkou a muškátovým kvetom (orech som nenašla) a pražila až kým neprihorelo. :D Potom som do toho zliala vodu z karfiolu, pridala kocku bujónu a nechala variť. Nie však dostatočne dlho, lebo celer bol ešte furt taký nejak chrumkavý. Ale...bola som už hladná. Tak som tam trošku vyčrpla octu, rozmiešala v jednej smotane múku a priliala. Na múku nemám odhad, takže som musela ešte rozrábať vo vode. Potom som tam dala druhú smotanu a vsypala karfiol. Mala som chuť ešte na trošku kyslejšie, ale bála som sa, že sa mi uleje a bude prekyselená. Tak som už len pridala trošíčku vegety a chvíľku povarila. Nad tuhým zelerom som prižmúrila oko a naložila na tanier. Fajné to bolo, problém polievok je obvykle ale ten, že pretečú žalúdkom a ja som zase hladná! Takže idem dačo ešte pod zub pohľadať. :)

Spomienkovo-jesenné Pošli ďalej

Jeseň a jej farby sfarbeného lístia mi budú asi už navždy pripomínať náš deň D. Mali sme jesennú svadbu. Síce vraj nie som jesenný typ (ale neviem, aký typ som), ale jar by sme nestihli, v lete sme už mali iné plány a do zimy som čakať odmietla. :D Ako aj do ďalšej jari a leta. :)

Netrúfla som si sama na výzdobu, zato som sa statočne handrkovala s aranžérkou cez telefón a trochu aj osobne. (Nie, vskutku nechcem vysoké svietniky a vázy, cez ktoré na seba ľudia vidieť nebudú a bude hroziť ich prevrhnutie nielen malými deťmi! :) Ale mne ozaj nevadí, že bude stôl v jednej rovine. ... A podobne.) Asi deň predtým som sa zmierila, že to nebude tak, ako som/sme si vymyslela/i a prestala sa tým stresovať. Veď na tom predsa až tak nezáleží, nie? Dôležité sú iné veci. A tak sme boli napriek všetkému milo prekvapení.

Jediný náš príspevok do zdobenia stolov boli stojánky spolu s menovkami.

A keďže si ich všetci nezobrali domov na pamiatku, ostalo mi ich viac než dosť. (Mea maxima culpa, možno som to mala verejne oznámiť, ale...vydávala som sa prvýkrát - dúfam, že posledný, tak som nemala skúsenosti a mi to nenapadlo.) :)

Preto mi napadlo, že keďže už je to rok, čo mám blog, a celkom ma potešila návštevnosť nad 1000 osôb a 11 stálych hostí, čo som veruže nečakala (je milión krajších blogov s origoš nápadmi), povedala som si, že keď bude mať niekto o stojanček na fotku/obrázok záujem, môže sa hlásiť. A aby som ich neposielala úplne prázdne, pridávam aj "staré" pohľadnice vydané pri príležitosti 750. výročia udelenia mestských privilégií Brnu. Našli sme ich pri vypratávaní pred rekonštrukciou celú hromadu. Škoda len, že iba 3 rôzne druhy. :(

Sú to len drobnosti, ale keby niekoho predsalen potešili, nech dá komentárom vedieť do 13.11. (Asi najlepšie aj s nejakým kontaktom; farbu a tvar dohodneme potom.) Či bude nutné losovanie, to predpovedať neviem. :) 

Memento mori

Spomienky na Dušičky prežité v detstve mám rozhodne krajšie ako tie neskoršie. Smrť som asi veľmi nevnímala, resp. som mala dojem, že sa ma ešte netýka. Ani mojich najbližších.

Celkom som sa tešila na jesennú prechádzku po cintoríne, kde bolo množstvo gaštanov, ktoré nik nezbieral. :) Brala som to ako príjemnú prechádzku, ktorá bola trochu pridlhá na detské nožičky. Cintorín bol veľký, rodina rozosiata rôznymi smermi a do toho sa rodičia zdravili so známymi a pristavovali na kus reči. Dušičky tak boli dňom stretnutia nielen s mŕtvymi ale aj živými. :)

Takže pri obchádzaní celého som sledovala, ako je ktorý hrob vyzdobený, vysvietený. Najlepšie to bolo, keď sa šlo podvečer. Vtedy to krásne svetielkovalo. (A ak sme cestovali autom niekam večer, tak to bol tiež pekný pohľad na svetielka na stráňach.)

A pamätám si ešte, ako sme obdivovali rôznofarebné vosky. Najmä pri centrálnom kríži, kde to svietilo ostošesť. A kým rodičia spomínali na svojich príbuzných, o ktorých sme my len počuli, pátrali sme okolo kríža a uždibovali zo sviečok rôznych farieb tie "stečence". Občas mali tvar, občas sme im tvar dali. Teplo našich rúk ten kúsok vosku dokázalo zahriať. Hotové poklady. Len už si nespomínam, čo sa s nimi stalo po príchode domov. :)

Ako však roky plynuli a ja som postupne zisťovala, že smrť si nevyberá, prichádza aj bez ohlásenia, a že sa týka aj mňa, prestalo sa mi na cintorínoch nejako páčiť. Na vlastnej koži som zistila, že na spomínanie aj tak nestačí jeden deň v roku. A nerada plačem pred druhými. Neviem, či sa niekedy vyliečim zo sĺz. Pripadám si však hlúpo, keď plačem pred tými, ktorí mi pripadajú, akoby mali srdce z kameňa a berú ten deň tak nejak komerčne. (Nechcem tu hádzať všetkých do jedného vreca, tak to berte s rezervou.) Kdesi som čítala, že to častokrát vyzerá ako súťaž o najvyzdobenejší hrob, alebo niečo v tom zmysle. :)

A tak ten deň trochu ignorujem. Dalo by sa povedať. Čiastočne je to však spôsobené aj tým, že som sa dostala do iného "kúta" sveta. Spomienka u mňa nerovná sa zapálená sviečka, vydrhnutý a nazdobený hrob.

Myslím, že moje spomínanie je mŕtvym nanič. Viac im pomôže modlitba, aby ich duša našla Pokoj. A ja by som nemala iba spomínať, ale aj si pripomínať, že tú chvíľu života, čo pred sebou ešte mám, by som mala využiť na to, aby som tu zanechala aspoň kúsok dobra. Aby som nemárnila čas zbytočnosťami, ale ho žila s láskou a pomáhala ľuďom, ktorých mi poslal do cesty Boh. Pretože neviem ani dňa ani hodiny...

LOV !

Je ráno, 7.07. Sobota. Po nie veľmi kvalitnej noci sa prebúdzam na nejaký šuchot. Tak je to pravda! Máme v dome niečo živé!! (Už v noci som počula, že čosi šuští. Máme síce v izbe na kope kopec tašiek, ale keďže sú tam dosť stabilne a bez pohybu, nešlo mi do hlavy, prečo by zrazu mali nejako šuchotať.) Som iba dúfala, že to nie je nejaký veľký pavúk, ktorý prepletaním ôsmich nôh na šušťavých taškách robí hluk. Avšak vzhľadom k tomu, že popri šuchote moje uši zachytili už aj zvuk hryzavý, či chrumkavý, bola som si skoro istá, že to pavúk nebude. Odľahlo mi. Nemala som záujem chytať pavúka. Brrr. 

Votrelec si nerobil žiadne starosti s tým, že som vstala z postele a chodím po izbe. Žiadny pud sebazáchovy? Nevadí. Nech si trčí v sáčku. Vedela som, v ktorom je. :) Zišla som dolu do obývačky a vravím mužovi: máme doma asi myš. Myslel si, že si robím vtipy.* Keď som sa vracala z kúpeľne (pre istotu som si odskočila, aby mi necvrklo do gatí, keby ma to niečo vydesilo :D) a brala so sebou plechovku na odchyt, asi mu už došlo, že sa mi nesníva a nevtipkujem. Plechovka mi bola na nič. Lovec (či lovkyňa?) si naďalej nerobil starosti. Tie som mala iba ja, že jak vliezol do tašky, či je niekde diera, ktorou utečie a pod. Tašku som však chytila a....šuchot prestal. Ale iba na chvíľku. Keď som vzala druhú tašku, šuchot začal zas. Tentokrát už splašený. Mám ho/ju! Bola v tej prvej taške. :D 

Tak som zišla dolu s celým tým balíkom, stále dúfajúc, že nikde nie je diera. Naháňať po dome malú myšku, to nie je len tak. Vybehli sme vonku na záhradu (manžel zvedavec, ktorý uveril, tiež) a tam mu vravím: dones foťák. Snáď sa podarí vyfotiť. Keď prišiel a nachystal sa na cvakanie, otvorila som tašku. A chudinka vyplašená myš sa z nej nevedela dostať. Ale keď už bola von, ufujazdila tak rýchlo, že manžel iba zahlásil, že asi ju neodfotil. :) Tak tu ju trochu vidieť:

Po tejto akcii sme premýšľali, ako sa k nám dostala. No ako! Dierami predsa. Medzi podlahami a priznanými trámami je miesta dosť a sadrokartónové steny s vatou vytvorili tiež pekné bludisko pre malé myšky. Horšie je, že keď sa k nám dostala myš, môže k nám prísť aj pavúk. A nie jeden. Bleeeeeeh! Vyhlásila som stav pohotovosti: musí sa to čo najskôr zalištovať a diery zapraviť. A bude treba kúpiť plechovú krabicu na sladkosti. Mužík nechápal, na čo mi bude...ale potom pochopil, že už mám vybraté a nemá cenu sa naťahovať o (ne)potrebnosti. :D

Asi to bol nerozum, kupovať sladkosti tak predčasne pred adventom, ale časť som nakúpila pre istotu, nech aspoň na prvé dni niečo mám. Zvyknem zabúdať a to by bolo dosť netradičné - rozvešať prázdne ponožky. :D Napokon, keksíky sa nepokazia. S takou nečakanou návštevou som však nerátala. No čo už. Lieskovooriešková Fidorka chutí nielen ľuďom. :)

* Pripomenulo mi to príhodu, keď som pred rokmi prišla z tábora a spala asi 20 hodín vkuse...tak ma ráno zobudil tiež nejaký šramot. V paneláku. Čosi mi zbesilo poletovalo po izbe. Zistila som, že cez ventilačku mi do miestnosti vletela lastovička. Chudinka, celá vyplašená. Snažila som sa ju chytiť. Dalo to však zabrať. Nakoniec zaletela za skriňu a ja som myslela, že už je koniec, že tam zhynie. Netuším ako, ale v spolupráci s ňou samou (určite nevedela, čo v tom strese robí), sa mi ju podarilo chytiť. Vyšla som teda z izby a idem za rodičmi: mám lastovičku. A ukazujem im zovretú ruku. Viete si predstaviť, jak na mňa pozerali... Mysleli si, že sa mi sníva, že mám úpal abo čo. Ale keď mi vykukla z hrste hlavička vtáčatka, uverili. :) Vyšli sme teda na balkón a vypustila som ju. Snáď z toho nemala doživotnú traumu. :)

Celkovo mám "šťastie" na záchranné akcie tohto typu. Šla som raz z paneláku preč. Dalo by sa povedať, že som sa aj ponáhľala na autobus, tak som letela dolu schodmi nečakajúc na výťah. Ibaže ma zdržal zas nejaký vták. Už si nepamätám, či to bol mladý holub, nejaký drozd alebo iný druh operenca...len to, že tam splašene lietal a plieskal o sklo. Tak som otvorila okno a naháňala ho, nech sa strafí. Alebo som ho chytala? To už si nepamätám. Jedno je isté...mala som ísť asi na veterinu. :D Zvieratká, to je moje.

V lese

Doobedu sme sa v rámci manželovej dovolenky namiesto obchodov vybrali radšej do lesa. Dobrý nápad. Schody, kľučky, kuchynská doska, ... to všetko počká. :D

Nájdi vtáčika. :)

Fotoúlovky

z dnešnej prechádzky, ktorú som si naordinovala po tom mojom šijacom maratóne.

Škoda useknutého vrcholu. No ale...malý foťák a veľký strom. :D

Otočený horehlavou.

Jediný suvenír, ktorý som si doniesla domov je práve lístok na poslednej fotke. No nie je tá jeseň krásna? Síce po nej príde zima, čo v našich podmienkach znamená obvykle len pľačkanicu v akejsi snehovosoľnoblativej brečke, ale pred jej príchodom sa aspoň s nami takto farebne lúči, aby nám nebolo ľúto, že je leto preč. A ak sa podarí, aj v zime nám Niekto vyčaruje úsmev na tvári - či už snehovou pokrývkou alebo ľadovými kvetmi na oknách. Sú to drobnosti, ktoré si nevšímame, pretože nadávame na zamrznuté autá, šmykľavé chodníky, ... Oooj, keby sa mi to darilo pozerať na svet pozornejšie. :)