Po dlhom čase

sa vraciam znovu s príspevkom.

Istého času som si myslela, že blog premenujem na Myš a my, Život s myšou, alebo niečo v tom zmysle. Potom akoby uťalo. 

Ale...ako som našla dolu na prízemí neodškriepiteľné dôkazy jej existencie, tušila som, že niečo nebude OK. A veruže nebolo. Asi o dva dni sme so svokrou zistili, že myš lovila čokoládu na vianočnom stromčeku. :D :D :D Čokoláda teda putovala dolu zo stromčeka a do špajze, kam myš prístup nemá, pokiaľ si neotvorí dvere. A tak...na druhý deň sa myšička vrátila zase k nám, lebo si asi buď už zocelila pošramotené nervy z našich bláznivých naháňačiek, alebo bola príliš hladná a pud sebazáchovy ju ťahal k nám. Tak či onak...jednu noc sme sa zase zobudili na jej zbesilé behanie po miestnosti. Muž ju videl, pozoroval, naháňal a potom z nej asi na 3 sekundy spustil oči a myšička zmizla. Bez stopy. Netušíme kam, ako, ... nič. :D Neveriacky na mňa pozeral, že to snáď nie je možné, že či je blbý on alebo čo. :D Tak sme na druhý deň šli do obchodu a pozerali na pasce. Vybrali sme si pascu klietkovú a aj klasickú cvakaciu, ktoré predávali po dvoch. Jednu som dala svokre so slovami, že keď sa jej do toho chytí myš, nech ma nevolá. :D Netúžim vidieť rozčapenú myšku.

Večer, keď sme sa zberali spať, sme nastražili pascu. Ale nejako zle. Očividne si tá malá mrška mohla dovoliť ohrýzať čokoládku (áno, dali sme tam čokoládku, načo tam pchať iné dobroty, keď vieme, že je čokoholik?) Prebrala som sa v noci na kovový šramot, nejaké chrumkavé zvuky a na veľké prááásk, čo spôsobila klietka pri uzatváraní. Lenže!!! Po tom prááásk som počula ešte tlmené buch (pravdepodobne pád z trámu, na ktorom bola pasca položená - asi vplyvom šoku) a tak mi bolo jasné, že myš sa nechytila. Nepochopili sme, či je možné, že by stihla vytušiť nebezpečenstvo a utiecť pred zaklapnutím... Ja sa prikláňam k teórii, že čokinu ohrýzala zvonku. Báli sme sa, že už bude poučená, ako to funguje a sa nechytí. Ale...na druhý pokus sa zadarilo. :) Pasca zaklapla a my sme počuli len zúfalé pokusy o únik. Nadšení sme sa na ňu v noci pozreli a aby nám tam nešramotila a mohli sme spať, odniesla som ju do vane do kúpeľne.

Dobrý nápad! Narobila okolo seba strašný bordel. Bobky boli rozmetané aj mimo klietky. Dlho sa chudinka v klietke trápila nad svojím osudom. Chytila sa niekedy v noci a vonku sme sa vybrali až po obede. Keď už som ju mala chytenú, skúšala som zistiť, či žerie aj iné veci ako čoko. Kúštik jabĺčka odmietla, kúsky rohlíka tiež nepožrala celé...zato čoko, tá zmizla furt. :D Ani len hrozienko nechcela!!!

Premýšľali sme, kam s väzenkyňou. Kde ju vypustiť. Vzali sme nejaké veci, čo sa mali aj tak raz preniesť na druhú záhradu, vzali sme klietku s myškou (pribalila som aj pár čokomincí, že šak čo s nimi budem robiť, jesť ich už nebudem!) a šli sme.

Ja som mala v pláne ju vypustiť niekam v lese, nie pri domoch. Ale muž neviem z akého dôvodu navrhol, aby sme ju vypustili na záhrade. Na našej vlastnej záhrade. :D No, bolo mi to jedno, šak tam nebývame. Tak som do starej psej búdy vysypala všetky pochytiny, čo som jej nabalila, poslednýkrát ju vyfotila

Slobodienka moja.

a muž otvoril klietku. Chvíľku asi nemohla uveriť vlastným očkám (šak keď zle vidí sa jej ani nečudujem), ale napokon sa odhodlala a vytrielila vonku a rýchlo to šmykla za roh. Žiadne vďaky za život. :D :D

Nechali sme na záhrade vozík aj klietku a šli ďalej na prechádzku. 

Hore hlavou.

Pri ceste späť sme ich však vzali a doma som klietku namočila do octu s vodou a potom do jarovej vody. Pre istotu. Jednak na zneškodnenie bacilov a jednak na zneškodnenie nejakých pachových stôp: pozor, toto je pasca. :D

A ako sa tak klietka počas noci sušila, nás prebudil ráno znovu šramot...